Predstavte si dieťa, ktoré vyjde z bytovky na bratislavskom sídlisku a s údivom pozerá na fasády okolitých domov. Nie preto, že by boli nejako výnimočné. Ale preto, že stoja. Celé. Bez dier po granátoch, bez vypálených okien, bez trosiek na chodníku. Presne takýto moment opisuje nový riaditeľ Ligy za ľudské práva Lukáš Novák, keď hovorí o palestínskych deťoch, ktoré sa dostali do Bratislavy a nevedeli pochopiť jednu vec – že bývanie môže vyzerať aj takto, normálne, pokojne, bez vojny za rohom.
Je to obraz, ktorý sa ťažko vytesňuje z hlavy. My, ktorí sme sa narodili do mesta bez búrania, berieme neporušené domy ako samozrejmosť. Pre deti, ktoré prišli z Pásma Gazy alebo iných vojnou zasiahnutých oblastí, je to zjavenie. A práve v tomto rozpore – medzi naším pohodlným vnímaním normálnosti a ich skúsenosťou zničeného sveta – sa skrýva jadro toho, o čom má zmysel hovoriť.
Čo hovorí nový šéf Ligy za ľudské práva
Novák vo svojom rozhovore pre Aktuality.sk pripomína niečo, čo sa v diskusii o migrácii často stráca: mnohí utečenci nie sú ľudia bez ničoho, bez vzdelania, bez plánu. Naopak, hovorí o vysokoškolsky vzdelaných ľuďoch, ktorí mali v rodnej krajine dobré sociálne zázemie. Na Slovensko neprichádzajú preto, že by chceli, ale preto, že musia.
Táto veta by mala znieť ako niečo úplne samozrejmé. Kto by dobrovoľne opúšťal domov, prácu, susedov, jazyk, ktorému rozumie, keby nemusel? A predsa je práve táto samozrejmosť tá, ktorá v slovenskej verejnej debate akosi chýba. Namiesto nej sa často objavuje obraz utečenca ako niekoho, kto si vybral pohodlnejší život v Európe. Realita, ktorú opisuje Novák, je iná – ľudia utekajú pred zničenými domovmi, nie pred nudou vlastnej krajiny.
Súčasťou rozhovoru je aj citlivá, no dôležitá téma – rozdielne vnímanie utečencov podľa toho, odkiaľ prichádzajú a akého sú vierovyznania. Podľa slov, ktoré zazneli v texte, existuje tendencia prijímať skôr bielu kresťanku ako moslima. Je to nepríjemné priznanie, ale práve preto cenné – pomenúva niečo, čo sa v spoločnosti deje, aj keď sa o tom nahlas nehovorí.
Prečo je tento kontext dôležitý
Slovensko dlhodobo patrí medzi krajiny s nízkym počtom prijatých utečencov v porovnaní so západnou Európou. Debata o migrácii sa u nás často odohráva v abstraktnej rovine – čísla, kvóty, bezpečnostné riziká. Chýba jej tvár. Chýba jej príbeh konkrétneho dieťaťa, ktoré nevie pochopiť, že niekde na svete môžu domy jednoducho stáť.
Keď človek počúva takéto svedectvá, ťažko sa ubráni otázke, čo by sme si mysleli my, keby sme boli na ich mieste. Keby sme museli utekať pred niečím, čo sme si nevybrali, a prišli do krajiny, kde by nás niektorí vnímali automaticky ako hrozbu – nie pre to, čo sme urobili, ale pre to, odkiaľ prichádzame alebo akú vieru vyznávame.
Čo to znamená pre Slovensko
Slovenská spoločnosť sa v uplynulých rokoch opakovane vracia k otázke, kto je „vítaný“ utečenec a kto nie. Slová riaditeľa Ligy za ľudské práva naznačujú, že táto hranica sa v praxi často nekreslí podľa toho, kto potrebuje pomoc najviac, ale podľa toho, kto sa nám kultúrne alebo nábožensky zdá bližší. Je to nepohodlná pravda, no práve preto by sa o nej malo hovoriť otvorene – nie preto, aby sme sa cítili vinní, ale preto, aby sme si uvedomili, na základe čoho v skutočnosti rozhodujeme.
Slovensko nie je a pravdepodobne ani nebude hlavnou destináciou pre veľké množstvo utečencov. Ale aj malý počet príbehov, akým je ten o deťoch žasnúcich nad neporušenými domami, dokáže niečo zmeniť v tom, ako o téme premýšľame. Pripomína nám, že za štatistikami stoja konkrétni ľudia s konkrétnymi traumami, ktoré si so sebou nesú aj do našich miest a škôl.
Ak má mať verejná debata o migrácii na Slovensku zmysel, mala by začínať práve tu – pri uvedomení si, že normálnosť, ktorú tu berieme ako samozrejmosť, je pre iných nedosiahnuteľný sen. A že rozhodovanie o tom, komu pomôžeme, by nemalo závisieť od farby pleti alebo vyznania, ale od jednoduchej ľudskej potreby bezpečia.