Tak si to ujasnime. Ministerstvo kultúry má vlastnú komisiu, ktorá hodnotí projekty na obnovu pamiatok. Táto komisia urobila svoju prácu, zoradila projekty podľa kvality. A čo sa stalo potom? Peniaze putovali aj tam, kde komisia dala nízke hodnotenie — vrátane projektu spojeného so Zoroslavom Kollárom. Najlepšie hodnotený projekt naopak neuvidel ani cent.
Ako je to možné? Prečo vôbec existuje hodnotiaca komisia, ak jej výsledky napokon nikoho nezaväzujú? Ministerstvo na to má jednoduchú odpoveď — rozhoduje predsa ministerka. Ale je to naozaj odpoveď, alebo len prázdna fráza, za ktorou sa dá schovať čokoľvek?
Ak si ministerstvo môže dovoliť ignorovať vlastné pravidlá hry, načo vôbec tvárime, že máme transparentný systém prideľovania verejných peňazí? Nie je to len alibi, ktoré sa dá kedykoľvek obísť, keď sa niekomu zapáči iný výsledok?
Otázka teda znie: koľko takýchto „výnimiek“ sa dá ešte tolerovať, kým verejnosť prestane veriť, že o pamiatkach rozhoduje odbornosť a nie osobné väzby? A prečo by sme sa my, daňoví poplatníci, mali s takouto odpoveďou uspokojiť? Zdroj: Aktuality.sk