Tak si to zhrňme: platíme telefónom, hodinkami, kartou, možno čoskoro aj pohľadom do kamery, a bankovky vyťahujeme z peňaženky asi tak často ako starú fotoaparátovú kinofilmovú fotografiu. A predsa ich je v obehu čoraz viac. Logika? Žiadna – teda, aspoň nie tá bankomatová.
Ako sa ukazuje, Európania hotovosť už dávno neberú ako platidlo, ale skôr ako taký psychologický vankúš. Niečo, čo si strčia do zásuvky „pre istotu“, podobne ako konzervy fazule pred koncom sveta. Frankfurt hlási poplach, ľudia hromadia hotovosť a majú obavy z „viacerých vecí“ – čo je nádherne vágna formulácia, ktorá pokojne môže znamenať čokoľvek od inflácie cez kybernetické útoky až po strach, že im jedného dňa banka jednoducho vypne appku.
A tak tu máme paradox modernej Európy: digitalizujeme sa až-až, no zároveň si pod vankúš ukladáme papieriky, ktorým sme prestali dôverovať v obchode, ale veríme im v krízovej zásobe. Možno je to najúprimnejšie vyznanie doby – že napriek všetkým appkám v skutočnosti nikto poriadne nevie, čo bude zajtra. A bankovka aspoň nepotrebuje wifi.