Predstavme si to na chvíľu spolu. Európa sa škvarí v horúčavách. Suchá tráva, vyprahnutá pôda, stačí iskra a oheň sa šíri rýchlosťou, ktorú nikto nedokáže zastaviť. A práve v takejto atmosfére sa objaví hasič – človek, ktorého poslaním je oheň hasiť – a namiesto toho ho zakladá.
Prípad z rakúskeho Oberpullendorfu je otrasný nielen kvôli samotnému činu, ale najmä kvôli tomu, čo hovorí o dôvere, ktorú do inštitúcií vkladáme. Hasiči, záchranári, polícia – to sú ľudia, ktorých v kritických chvíľach vpúšťame do svojich domovov a životov bez otázok. Čo sa stane, keď sa táto dôvera ukáže ako naivná?
Z výpovede obvineného vraj mrazí. Ale mrazí aj z niečoho iného – z faktu, že podobné prípady nie sú ojedinelé. Kdekoľvek na svete sa občas objaví „hrdina“, ktorý si potrebuje dokázať vlastnú dôležitosť tým, že najprv problém vytvorí, aby ho následne mohol hrdinsky riešiť.
Máme sa báť, že podobní ľudia sedia aj v našich zboroch? Alebo je čas si priznať, že žiadny systém previerok nedokáže odhaliť každého, kto sa rozhodne zneužiť dôveru, ktorú mu spoločnosť dala do rúk?