Sú konflikty, ktoré vznikajú náhle, a sú tie, ktoré sa pomaly, takmer nebadane skladajú z množstva menších stretov, až kým jedného dňa nezistíme, že sme súčasťou niečoho oveľa väčšieho, než sme si mysleli. Presne pred touto perspektívou varuje politológ Eduard Chmelár, keď hovorí o rastúcom počte ozbrojených konfliktov vo svete a ich postupnom prepájaní.
Je to zvláštny paradox našej doby – žijeme v epoche prepojenej informáciami viac než kedykoľvek predtým, a napriek tomu sa zdá, že schopnosť sveta rozprávať sa namiesto strieľania oslabuje. Chmelár upozorňuje práve na túto medzeru: slabnúcu úlohu európskej diplomacie v momente, keď by bola najviac potrebná.
Čo to hovorí o nás ako o civilizácii, ak najväčším rizikom už nie sú izolované vojny, ale ich postupné zrastanie do jedného veľkého konfliktu so zapojením veľmocí? Možno je to pripomienka, že mier nikdy nebol samozrejmosťou, iba dočasným stavom udržiavaným trpezlivou prácou diplomatov, ktorých hlas dnes akoby zanikal v hluku vojenskej rétoriky.
Ak má Chmelár pravdu, potom otázka neznie, či ku globálnemu konfliktu môže dôjsť, ale či máme ešte dostatok vôle a nástrojov, aby sme mu dokázali predísť. História nás pritom mnohokrát naučila, že práve absencia diplomacie bola predohrou k najväčším tragédiám. Zdroj: Pravda