Muž, ktorý mal stíhať korupciu, sedel za korupciu. Dnes je opäť na výplatnej páske
Ak chcete pochopiť, v akom stave je slovenská justícia, nemusíte čítať žiadnu správu z Bruselu. Stačí jeden životopis.
Volá sa Dušan Kováčik a bol špeciálny prokurátor. Teda človek, ktorého jedinou pracovnou náplňou bolo stíhať najzávažnejšiu trestnú činnosť v krajine — korupciu, organizovaný zločin, veci, na ktoré bežná prokuratúra nestačí.
Na jeseň 2020 ho zadržali.
V máji 2022 dostal osem rokov. Za korupciu. Súčasťou obžaloby bolo aj tých päťdesiattisíc eur ukrytých vo vydlabanej knihe — detail, ktorý si zapamätal každý, kto vtedy sledoval správy, lebo je taký, že by ho scenárista nenapísal, aby to nevyzeralo lacno.
Šéf boja proti korupcii odsúdený za korupciu. Osem rokov. To bol vrchol obdobia, o ktorom sa hovorilo, že Slovensko konečne chytá veľké ryby.
A teraz to, čo prišlo potom a čo väčšina ľudí nezaregistrovala.
V decembri 2025 Najvyšší súd ten rozsudok zrušil.
Dôvod nebol, že sa nič nestalo. Dôvodom bola zaujatosť — podľa Najvyššieho súdu bol vo veci zaujatý vyšetrovateľ a dvaja sudcovia.
Prečítajte si to ešte raz, lebo je to celý slovenský problém v jednej vete: prípad korupcie sa nerozpadol na tom, či sa peniaze brali, ale na tom, že ho vyšetrovali a súdili ľudia, ktorí naň nemali byť.
Podľa toho, čo sa odvtedy píše, to navyše vyzerá, že celé vyšetrovanie bude treba zopakovať. Je vraj kontaminované.
Zrušený rozsudok má následok, ktorý je logický a zároveň absurdný.
Dušan Kováčik je od decembra opäť formálne prokurátorom Generálnej prokuratúry.
Do práce nechodí — výkon funkcie má pozastavený, a to nepretržite od zadržania na jeseň 2020. Poberá zhruba tretinu platu, čo je asi tisícpäťsto eur čistého mesačne.
V januári dovŕši šesťdesiatpäť a pravdepodobne z funkcie odíde definitívne. Nie preto, že by o niečom rozhodol súd. Preto, že dosiahne vek.
Čelí ďalším obvineniam v inej kauze.
Toto nie je príbeh o tom, či je vinný. Ja to neviem a po zrušení rozsudku to formálne nevie nikto — a presne to je pointa. Šesť rokov od zadržania nemá tento štát právoplatnú odpoveď na otázku, či jeho vlastný najvyšší korupčný prokurátor bral úplatky.
Nie preto, že by bola zložitá. Preto, že sa konanie zosypalo pod vlastnou váhou.
A teraz tá časť, pri ktorej mi je naozaj nepríjemne
Dvanásteho augusta tohto roka rokovala Súdna rada o nenávisti voči sudcom.
Predsedníčka na zasadnutí čítala anonymný list s hrubými vyjadreniami. Členovia hovorili o tom, čomu sudcovia čelia. Padla veta, ktorú si odvtedy neviem odmyslieť: že kritici podnecujú ľudí, aby niekomu preplo ako Cintulovi.
To meno na Slovensku nemusí nikto vysvetľovať.
A kontext toho zasadnutia bola kritika postupu v Kováčikovom prípade.
Ja tu nechcem byť lacný. Vyhrážky sudcom sú reálne, sú neprijateľné a kto ich píše, patrí pred súd — o tom nie je debata a nechcem, aby si niekto z tohto textu odniesol niečo iné.
Ale je tu druhá strana a treba ju povedať tiež.
Keď sa rozpadne rozsudok nad špeciálnym prokurátorom a ľudia sa nahlas pýtajú prečo, nie je to podnecovanie. Je to otázka, na ktorú majú nárok. A ak inštitúcia na túto otázku odpovedá tak, že jej položenie prirovná k atentátu, tak si vlastnú dôveru nezachraňuje. Míňa jej zvyšok.
Súdna rada má právo brániť sudcov pred nenávisťou. Nemá právo brániť ich pred kritikou. To sú dve rôzne veci a rozdiel medzi nimi je presne tá vec, ktorú by inštitúcia jej typu mala vedieť ustrážiť najlepšie zo všetkých.
Prečo o tom píšem z diaľky
Žijem väčšinu roka mimo Slovenska a mohol by som mať pokoj. Nemám.
Sledoval som to celé od roku 2020 a pamätám si ten pocit — že sa možno konečne niečo pohlo. Nie nadšenie, skôr opatrné prekvapenie. Vyše štyridsať právoplatných rozsudkov nad ľuďmi, o ktorých sa tridsať rokov hovorilo, že sú nedotknuteľní.
A potom som postupne sledoval, ako sa to rozoberá.
Zrušili Úrad špeciálnej prokuratúry. Novelou trestných kódexov znížili tresty za korupciu a hospodársku trestnú činnosť a skrátili premlčacie lehoty. V máji tohto roka na to Európsky parlament reagoval rezolúciou, v ktorej presne toto vymenúva a v ktorej vyzýva Komisiu, aby zvážila, či nejde o závažné porušenie hodnôt Únie — vrátane možnosti siahnuť na eurofondy.
To je vec, ktorú si treba uvedomiť v celej šírke. Nehovoríme o tom, že nás v Bruseli nemajú radi. Hovoríme o tom, že systémové nedostatky v nezávislosti súdnictva sa v tej rezolúcii označujú za hrozbu pre finančné záujmy Únie — a od toho je k zastaveným platbám bližšie, než by sa komukoľvek páčilo.
Čo si z toho beriem
Nemyslím si, že slovenská justícia je skazená. Sudcov je takmer tisíctristo a drvivá väčšina z nich chodí do práce, rozhoduje podľa svedomia a nikto o nich nikdy nenapíše, lebo nie je o čom.
Myslím si niečo horšie, lebo sa to ťažšie opravuje: slovenská justícia nie je schopná dokončiť to, čo začne.
Šesť rokov na jeden prípad. Zrušený rozsudok pre zaujatosť ľudí, ktorí ho robili. Vyšetrovanie, ktoré sa možno bude opakovať od nuly. Obvinený, ktorý je medzitým späť na výplatnej páske toho istého štátu. A inštitúcia, ktorá otázky na to považuje za podnecovanie.
Toto neopraví žiadny nový zákon a nezachráni to ani ďalšia razia s kamerami.
A pokiaľ sa to neopraví, môže sa v marci zopakovať aj to zatýkanie sudcov v talároch. Skončí to rovnako — o šesť rokov nebudeme vedieť nič, iba to, že už je neskoro.
Text je komentárom a vyjadruje osobný názor autora.