O pol desiatej večer som sedel pri obrazovke tisíc kilometrov od Budapešti a díval sa, ako Slovenka beží o najbohatšie striebro v dejinách atletiky. Rozhodlo sa to o jeden krok.
Nemal som to v pláne pozerať.
Nedeľa večer, o pol desiatej, človek už nič nezačína. Otvoril som si to skôr zo zvyku — pozrieť výsledok, zavrieť, ísť spať. A potom som tam zostal sedieť tri minúty pred štartom a ďalšie dve po cieli, s tým zvláštnym pocitom, ktorý pri slovenskom športe zažívam raz za pár rokov.
Že sa práve pozerám na niečo, čo tu nebolo.
Na štarte bolo osem žien a jedna z nich bola z Trnavy.
To sa hovorí ľahko a znie to ako fráza, tak to poviem inak: Emma Zapletalová šla do toho finále ako svetová jednotka rebríčka. Nie ako Slovenka, ktorá sa medzi ne prepracovala a bude rada za účasť. Ako najvyššie postavená pretekárka na štarte.
To je rozdiel, ktorý si u nás nezvykneme priznať, lebo sme si zvykli na iné postavenie. Roky sme boli tí, čo sa tešia z postupu do semifinále.
V nedeľu sme boli tí, ktorých ostatné sledovali.
Beh trvá necelú minútu a prvých päťsto metrov vyzeralo presne tak, ako malo.
Rozbehla sa z vnútornejšej dráhy, do zákruty šla v kontakte a v druhej polovici sa posunula na druhé miesto. Pred ňou Američanka Jasmine Jonesová, za ňou druhá Američanka, Anna Cockrellová.
A potom prišla ôsma prekážka.
Na priamom prenose to prejde tak rýchlo, že si človek nie je istý, či to videl. Na spomalenom zábere je to jasné: stratila rovnováhu, rytmus sa jej rozpadol a musela pridať krok navyše.
Jeden krok. Na dráhe, kde sa všetko počíta na desatiny.
Dobehla to. Cockrellovú v závere prebrala a udržala si druhé miesto až do cieľa — to bol dobrý beh, nie zlyhanie. Ale tá jedna prekážka bola presne tá vzdialenosť, ktorá jej na konci chýbala.
Jonesová 52,45. Zapletalová 52,68. Dvadsaťtri stotín sekundy.
Sama to po pretekoch pomenovala presnejšie, než by to dokázal ktokoľvek pri obrazovke — že vie o tej jednej chybe a že možno práve tá rozhodla.
Čo som si uvedomil až potom
Sedel som pri tom ešte chvíľu a rátal.
Tá sezóna, ktorá sa v nedeľu skončila, vyzerá takto: národný rekord 52,30 v Dauhe. Päť víťazstiev v Diamantovej lige. Zlato na majstrovstvách Európy v Birminghame v auguste. A teraz striebro na najbohatšom atletickom podujatí, aké sa kedy konalo.
A potom to číslo, pri ktorom som sa zastavil.
Na tie európske šampionáty šlo dvadsaťtri slovenských atlétov.
Domov priviezli jednu medailu.
Nechcem z toho robiť výčitku — dvadsaťtri ľudí, ktorí sa dostali na majstrovstvá Európy, nie je hanba, to je slušný výsledok malej krajiny. Ale je v tom niečo, čo by si mal človek pripustiť, keď sa teší: stojíme na jednom páre nôh. Keby si ich zajtra zlomila, slovenská atletika by nemala z čoho urobiť titulok ďalších päť rokov.
To je vec, ktorá sa v nedeľnom nadšení stratí a mala by sa stratiť až v pondelok.
A ešte jedna vec, o ktorej sa u nás nepísalo
Podujatie, na ktorom to celé skončilo, pred rokom neexistovalo.
Volá sa World Athletics Ultimate Championship a v Budapešti prebehol jeho úplne prvý ročník — tri večery, od 11. do 13. septembra, každý po troch hodinách. Dvadsaťosem disciplín. Žiadne rozbehy: technické disciplíny majú rovno finále, bežecké semifinále a finále.
Nedá sa tam kvalifikovať v bežnom zmysle, je to pozvánkové. Zišli sa tam olympijskí víťazi z Paríža, majstri sveta z Tokia a najlepší atléti sezóny.
A dotácia: desať miliónov dolárov. Víťaz disciplíny 150-tisíc, druhé miesto 75-tisíc, tretie 40-tisíc.
Čo znamená, že Emma Zapletalová si za necelú minútu behu odniesla sedemdesiatpäťtisíc dolárov. V slovenskom individuálnom športe je to suma, ktorú väčšina reprezentantov nezarobí za kariéru.
Tu som sa pristihol pri tom, že mi to bolo sympatické aj nesympatické naraz.
Sympatické preto, že atletika roky prehrávala boj o pozornosť a platila za to tým, že ľudia, ktorí robia svetovú špičku, riešili, či im vyjde nájom. Keď sa do toho konečne nalejú peniaze, je to dobrá správa a netreba nad ňou ohŕňať nos.
Nesympatické preto, že za to niekto zaplatil. Aby sa dvadsaťosem disciplín zmestilo do troch televíznych večerov, museli niektoré vypadnúť — vrh guľou, trojskok, hod diskom. Ozvali sa najmä tí, ktorých sa to týka: austrálsky diskár Matthew Denny aj trojskokan Pedro Pichardo namietali, že inovácia by nemala prichádzať na úkor príležitosti.
Majú pravdu. A tí druhí, čo hovoria, že atletika sa musí prispôsobiť tomu, ako ľudia dnes pozerajú šport, ju majú tiež.
Len jedna z tých právd stojí desať miliónov a druhá nie.
Prečo som to nezavrel
Keď som po polnoci zatváral notebook, uvedomil som si, že ma na tom najviac dostalo niečo iné než výsledok.
Že sa slovenská športovkyňa postavila na štart s najlepšími na svete a nebola tam ako hosť. Nemala to o triedu inde, nedobehla poslednú, nebola príbehom o tom, že aj účasť je úspech.
Prehrala o jeden krok s víťazkou, ktorá v tom behu zabehla sezónne maximum.
To je iná kategória straty a treba ju vedieť rozoznať. Sama hovorí, že jej chýbali tie jedny preteky, kde sadne všetko naraz — a že takúto sezónu sa aj tak nedá hodnotiť zle.
Má pravdu v oboch veciach.
Ja som si k tomu dopísal len jednu vlastnú: že som o pol desiatej večer otvoril prenos zo zvyku a o pol jedenástej som stále sedel pri stole a rozmýšľal o ôsmej prekážke.
Také niečo sa pri slovenskom športe nestáva často. Za posledných pár rokov si spomínam na dva alebo tri razy.
Toto bol jeden z nich.