Predstavte si, že stojíte na brehu rieky, ktorú poznáte celý život. Poznáte jej náladu, jej brody, miesta, kde sa dá bezpečne prejsť. A potom príde deň, keď sa tá istá rieka premení na stenu bahna, ktorá zmetie všetko, čo jej stojí v ceste. Presne to sa stalo tento týždeň v Nepále a na priľahlom tibetskom území.
Číslo obetí medzičasom prekročilo 620 a stále rastie. Ešte znepokojivejšie je však číslo nezvestných – viac ako 2400 ľudí sa stále nenašlo. Za touto štatistikou sa skrývajú konkrétne rodiny, deti cestou do školy, ľudia, ktorí v ten deň jednoducho vyšli z domu a už sa nevrátili. Zdroj: The Hindu
Čo presne sa stalo? Podľa dostupných informácií pohromu spustilo odlomenie ľadovca, po ktorom nasledoval mohutný zosuv pôdy. Ten sa valil dolinami ako lavína, len namiesto snehu niesol kamene, stromy a všetko, čo mu stálo v ceste. Prúd vody a nánosov zasiahol aj prístav Gyirong, jeden z kľúčových hraničných priechodov medzi Nepálom a Tibetom, ktorý doslova odplavil. Zdroj: HNonline
Jeden z horolezcov, ktorí poznajú túto oblasť z vlastnej skúsenosti, opísal silu tejto prírodnej katastrofy slovami, že takú silu nemá šancu prežiť nikto. A dodal detail, ktorý mrazí – keď nánosy bahna a sutiny stvrdnú, správajú sa doslova ako betón. To znamená, že aj keby niekto zosuv prežil v prvých minútach, šanca na záchranu sa počíta na hodiny, možno menej. Betón sa neprekopáva rukami.
Dôvod, prečo je situácia taká vážna, súvisí aj s tým, ako ťažko sa dá do postihnutých oblastí dostať. Toto sú odľahlé horské regióny, kam sa záchranári nedostanú za pár minút. Kým v meste by po podobnej katastrofe prišla pomoc rýchlo, tu ide o dni chôdze alebo let vrtuľníkom, ktorý navyše často komplikuje počasie.
Zaujímavý, a smutný, je aj rozmer tejto tragédie na čínskej strane hranice. Podľa informácií zo zahraničných médií sa dramatické zábery zo záplav v Číne takmer nezobrazujú a o obetiach na tibetskej strane je známe len veľmi málo. Kým nepálske úrady priebežne informujú o počte obetí a nezvestných, čínska strana mlčí. Je to rozdiel, ktorý si všímajú aj zahraniční pozorovatelia – rovnaká katastrofa, no úplne odlišná miera transparentnosti. Zdroj: Folha de S.Paulo
Dobrou správou, aspoň čiastočne, je informácia od čínskych úradov, že hrozba prasknutia jazera, ktoré vzniklo po zosuve, sa postupne znižuje. To by malo znamenať o niečo menšie riziko ďalšej vlny povodní pre oblasti pod ním. No pri katastrofe tohto rozsahu je akékoľvek zníženie rizika len čiastočnou úľavou – tá skutočná bolesť, strata blízkych a zničené domovy, tu ostáva.
Čo si z toho odniesť na Slovensku? Nemáme tu himalájske ľadovce ani riziko podobného zosuvu v takom rozsahu, ale máme niečo iné – čoraz častejšie prívalové dažde a záplavy, ktoré menia korytá potokov aj v našich dedinách. Aj u nás sa v posledných rokoch hovorí o tom, že extrémne počasie prestáva byť výnimkou. Nepál je nám geograficky vzdialený, ale mechanizmus katastrofy – rýchla, nepredvídateľná voda, ktorá zasiahne skôr, než ju stihneme vyhodnotiť – je varovaním univerzálnym.
Možno práve preto stojí za to sledovať, ako krajiny s podobnými skúsenosťami budujú systémy včasného varovania, ako investujú do protipovodňovej infraštruktúry a ako komunikujú s obyvateľstvom v ohrozených oblastiach. Slovensko so svojimi horskými oblasťami a rizikom zosuvov pôdy nie je úplne mimo hry – len naše katastrofy majú zatiaľ inú mierku. Tá nepálska nám však pripomína, že aj malé zanedbanie prípravy sa môže vypomstiť s tragickými následkami.
A keď si na chvíľu predstavíte tie tisícky ľudí, ktorí čakajú na správy o svojich blízkych, možno lepšie pochopíte, prečo je táto téma dôležitá aj tisícky kilometrov od nás – lebo ukazuje, aké krehké je to, čo považujeme za samozrejmé.