Čo sa stalo
Jedenásť členských krajín Európskej únie vrátane Nemecka a Francúzska vyzvalo na preskúmanie možností, ako v zahraničnej politike prejsť od jednomyseľného rozhodovania ku kvalifikovanej väčšine hlasov. Slovensko sa podľa dostupných informácií medzi iniciátormi tohto kroku nenachádza Pravda.
Iniciatíva prichádza v čase, keď sa v rámci únie čoraz hlasnejšie diskutuje aj o inom prerozdelení kompetencií - viaceré správy naznačujú, že Nemecko a Francúzsko presadzujú aj posilnenie postavenia predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej voči vysokej predstaviteľke EÚ pre zahraničnú politiku Kaje Kallasovej. Oba kroky spolu ukazujú na snahu jadra únie zrýchliť a centralizovať rozhodovanie v zahraničnopolitických otázkach.
Pozadie a kontext
Zahraničná politika je jednou z mála oblastí, kde Únia dodnes vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých 27 členských štátov. Tento mechanizmus dáva každej krajine, vrátane tých najmenších, de facto právo veta - a teda aj schopnosť zablokovať rozhodnutie, s ktorým väčšina ostatných súhlasí. V praxi to znamená, že jediný nesúhlasný hlas dokáže zastaviť napríklad sankčný balík, spoločné vyhlásenie alebo rozhodnutie o vojenskej pomoci.
Práve táto vlastnosť sa v posledných rokoch stala terčom kritiky. Krajiny presadzujúce reformu argumentujú, že v čase vojny na Ukrajine, napätia na Blízkom východe a rastúceho geopolitického tlaku zo strany Ruska či Číny si únia nemôže dovoliť, aby jej rozhodnutia blokovali jednotlivé členské štáty z vnútropolitických dôvodov. Označenie „obštrukčné veto“, ktoré sa v súvislosti s návrhom objavuje, naznačuje, že iniciátori majú na mysli konkrétne prípady, keď niektoré vlády v minulosti spomaľovali alebo blokovali spoločný postup únie voči Rusku.
Prechod na kvalifikovanú väčšinu by znamenal zásadnú zmenu fungovania spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ. Namiesto konsenzu všetkých 27 štátov by stačilo, aby rozhodnutie podporila stanovená väčšina krajín reprezentujúca dostatočný podiel obyvateľstva únie. Takáto zmena by si však pravdepodobne vyžadovala úpravu zakladajúcich zmlúv, čo je proces, ktorý sám osebe vyžaduje jednomyseľný súhlas - teda paradoxne aj súhlas tých krajín, ktoré by mohli mať dôvod stáť proti oslabeniu svojho veta.
Čo to znamená pre Slovensko
Pre Slovensko je táto iniciatíva citlivá z viacerých dôvodov. Krajina v minulosti opakovane využívala alebo zvažovala využitie svojho hlasu v zahraničnopolitických otázkach, najmä v súvislosti s postojom k vojne na Ukrajine a sankciám voči Rusku. Ak by sa právo veta zrušilo, Slovensko by stratilo nástroj, ktorým mohlo doteraz vyjednávať výnimky alebo spomaľovať rozhodnutia, s ktorými nesúhlasí.
Skutočnosť, že Slovensko nie je medzi jedenástimi iniciátormi návrhu, môže signalizovať opatrný alebo priamo odmietavý postoj slovenskej vlády k oslabeniu národného veta. Zároveň je to ukazovateľ toho, kde sa Slovensko v súčasnej európskej politike nachádza - skôr na okraji skupiny krajín, ktoré aktívne formujú budúce smerovanie zahraničnej politiky únie, než medzi jej iniciátormi.
Otázka prechodu na väčšinové hlasovanie sa pravdepodobne stane témou širšej diskusie na úrovni Európskej rady, keďže akákoľvek zmena zmlúv si vyžaduje súhlas všetkých členských štátov vrátane Slovenska. To dáva slovenskej vláde formálnu možnosť takýto krok zablokovať, no zároveň ju stavia do pozície, kde bude musieť jasne zadefinovať, či chce v tejto otázke spolupracovať s jadrom únie, alebo zostať pri obrane súčasného systému jednomyseľnosti.
Diskusia o veta v zahraničnej politike tak nie je len technickou otázkou fungovania inštitúcií - dotýka sa priamo miery suverenity, ktorú si členské štáty v únii ponechávajú v jednej z najcitlivejších oblastí verejnej politiky. Pre Slovensko, ktoré v minulosti opakovane zdôrazňovalo dôležitosť národnej suverenity v zahraničnopolitických rozhodnutiach, pôjde o test, akým smerom sa chce v rámci EÚ profilovať v nasledujúcich rokoch.