Čo sa stalo
Europarlament sa podľa exkluzívnych informácií portálu Euronews chystá formálne ukončiť konanie podľa článku 7 Zmluvy o EÚ voči Maďarsku. Ide o mechanizmus, ktorý Európska komisia spustila v roku 2018 pre obavy z porušovania základných hodnôt Únie počas vlády Viktora Orbána – konkrétne pre otázky nezávislosti súdnictva, slobody médií, korupcie a práv menšín. Podľa dostupných informácií europoslanci smerujú k ukončeniu tohto opatrenia, pričom kľúčovú úlohu zohrá októbrová delegácia, ktorá má na mieste posúdiť, či Budapešť dosiahla v spomínaných oblastiach reálny pokrok.
Článok 7 sa v bruselskom žargóne prezýva „jadrová opcia“, pretože v teoretickej rovine umožňuje krajine odobrať hlasovacie práva v Rade EÚ, ak by sa preukázalo vážne a pretrvávajúce porušovanie hodnôt Únie definovaných v článku 2 zmluvy – teda demokracie, právneho štátu a ľudských práv. V praxi sa však tento nástroj ukázal ako mimoriadne ťažkopádny. Na uvalenie sankcií je totiž potrebná jednomyseľná zhoda všetkých ostatných členských štátov v Európskej rade, čo sa za takmer osem rokov konania nikdy nepodarilo dosiahnuť – okrem iného aj preto, že Maďarsko a Poľsko si počas rokov paralelných konaní navzájom poskytovali politické krytie a vetovali sankcie voči tomu druhému.
Pozadie a kontext
Konanie proti Maďarsku bolo od začiatku vnímané ako symbolický, no politicky citlivý test toho, či Únia dokáže vynútiť dodržiavanie svojich základných hodnôt aj u členského štátu, ktorý si osvojil otvorene iný smer vládnutia než väčšina západoeurópskych partnerov. Roky sa viedla polemika o tom, či mechanizmus vôbec plní svoj účel, keď ani opakované správy Európskej komisie o stave právneho štátu, ani rezolúcie Európskeho parlamentu nedokázali priniesť zásadnú zmenu v Budapešti. Kritici poukazovali na to, že samotné vedenie konania bez reálnej vymáhateľnosti len oslabuje dôveryhodnosť EÚ ako celku – strašiak, ktorý nikdy nevystrelí, prestáva strašiť.
Rozhodnutie ukončiť konanie by tak mohlo byť čítané dvoma protichodnými spôsobmi. Buď ako uznanie, že Maďarsko urobilo dostatočné kroky na nápravu – čo by muselo potvrdiť spomínané októbrové hodnotenie – alebo ako pragmatické gesto vyplývajúce z toho, že mechanizmus sa v praxi ukázal ako slepá ulička a Únia sa rozhodla energiu presmerovať inam, napríklad do podmieňovania čerpania eurofondov dodržiavaním princípov právneho štátu, čo sa v predchádzajúcich rokoch ukázalo ako účinnejší nástroj nátlaku. Práve mechanizmus podmienenosti totiž reálne viedol k pozastaveniu časti fondov pre Maďarsko, zatiaľ čo článok 7 zostal len symbolickým gestom bez praktických dôsledkov.
Čo to znamená pre Slovensko
Pre Slovensko má tento vývoj viacero rovín. Predovšetkým ide o precedens, ktorý ukazuje limity nástrojov, ktorými Únia dokáže vynucovať dodržiavanie svojich hodnôt u členských štátov. Ak sa preukáže, že konanie podľa článku 7 sa dá po rokoch ticho ukončiť bez zásadnej zmeny na strane napádanej krajiny, vytvára to precedens aj pre budúcnosť – vrátane prípadov, keď by podobné otázky mohli byť nastolené aj voči iným členským štátom strednej Európy.
Slovensko zároveň dlhodobo patrí medzi krajiny, ktoré v rôznych bruselských hlasovaniach zaujímajú podobnú pozíciu ako Maďarsko, najmä v otázkach migrácie či energetickej politiky voči Rusku. Ukončenie konania voči Budapešti by mohlo byť vnímané ako signál, že Únia sa v otázkach vnútornej disciplíny členských štátov posúva od punitívnych mechanizmov smerom k pragmatickejšiemu, finančne podmienenému prístupu. To môže mať dôsledky aj pre slovenskú vládu v prípade, že by sa niektoré jej kroky – napríklad v oblasti justície či médií – ocitli pod drobnohľadom bruselských inštitúcií.
Zároveň platí, že oslabenie článku 7 ako nástroja môže v strednodobom horizonte posilniť postavenie krajín V4 vrátane Slovenska v rámci vnútroúnijných rokovaní, keďže jeden z hlavných tlakových nástrojov voči vládam v regióne by tak stratil na váhe. Otázkou zostáva, či si Únia namiesto neho vybuduje účinnejšie mechanizmy, alebo či rezignuje na vymáhanie hodnôt tam, kde jednomyseľnosť nie je dosiahnuteľná.