Čo sa stalo
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj v utorok oznámil, že trojstranné stretnutie zástupcov Ukrajiny, Ruska a Spojených štátov by sa mohlo uskutočniť ešte v septembri. Vyjadrenie prišlo bezprostredne po tom, ako americkí vyslanci Jared Kushner a Steve Witkoff dorazili do Kyjeva po predchádzajúcich rozhovoroch v Moskve. Zdroj: HNonline
Zelenského vyjadrenie treba čítať v kontexte toho, čo sa dialo počas samotnej návštevy amerických vyslancov. Podľa správy CBS News Rusko obnovilo útoky na Kyjev prakticky ihneď po tom, ako sa trojdňová pauza určená na mierové rokovania skončila. Ruské údery zasiahli ukrajinské letiská tesne pred príchodom Witkoffa a Kushnera do hlavného mesta, čo vysiela jasný signál o tom, ako Moskva vníma súčasnú diplomatickú aktivitu – ako paralelný proces k pokračujúcej vojenskej kampani, nie ako jej náhradu.
Pozadie a kontext
Myšlienka trojstranného formátu nie je nová, no doteraz narážala na zásadný problém – Rusko dlhodobo odmietalo priame rokovania s ukrajinským vedením, ktoré považuje za nelegitímne, a preferovalo komunikáciu výhradne s Washingtonom. Skutočnosť, že sa teraz hovorí o možnom trojstrannom stretnutí, naznačuje, že americká administratíva sa snaží tlačiť oba tábory k spoločnému stolu, hoci vojenská realita na fronte tomu zatiaľ nenasvedčuje.
Zelenskyj sám po rozhovoroch s Witkoffom a Kushnerom pripustil, že vojna sa môže pretiahnuť až do zimy. Toto priznanie je dôležité – ukazuje, že aj samotné ukrajinské vedenie si nerobí ilúzie o rýchlom konci konfliktu, napriek prebiehajúcej diplomatickej aktivite. Súčasne prebieha aj audit, ktorý odhalil straty vo výške 1,2 miliardy dolárov pri vojenských nákupoch Ukrajiny spôsobené zlyhaniami a predraženými raketami – čo naznačuje, že tlak na efektívnejšie vedenie vojny prichádza nielen zvonka, ale aj zvnútra.
Paradox situácie spočíva v tom, že diplomatické signály o možnom stretnutí prichádzajú súbežne s eskaláciou na bojisku. Ruské rakety zasiahli Kyjev presne v momente, keď by sa dalo očakávať gesto dobrej vôle. Toto načasovanie mnohí pozorovatelia interpretujú ako snahu Moskvy demonštrovať, že vojenský nátlak zostáva jej primárnym nástrojom vyjednávania, zatiaľ čo diplomacia slúži skôr na udržanie kontaktu s Washingtonom a na získanie času.
Čo to znamená pre Slovensko
Pre Slovensko má vývoj okolo možných trojstranných rokovaní priamy dosah v niekoľkých rovinách. Po prvé, ako susedná krajina Ukrajiny a člen EÚ a NATO má Slovensko bezprostredný záujem na tom, aby sa vojna neťahala ďalej – nielen z humanitárnych dôvodov, ale aj kvôli ekonomickým dopadom, ktoré sa už teraz prejavujú napríklad v podobe blížiaceho sa konca dodávok lacného ruského plynu.
Po druhé, akékoľvek predĺženie konfliktu do zimy, ako to naznačil samotný Zelenskyj, znamená pre Slovensko pokračovanie neistoty na energetických trhoch a tlak na verejné financie spojený s podporou utečencov a rekonštrukciou. Slovenská vláda bude musieť sledovať, či sa diplomatická aktivita premení na skutočný pokrok, alebo zostane len sériou stretnutí bez hmatateľného výsledku.
Po tretie, spôsob, akým Rusko reaguje na diplomatické iniciatívy – teda paralelnou eskaláciou na bojisku – je dôležitým signálom aj pre slovenskú zahraničnú politiku. Ak sa potvrdí, že Moskva nepovažuje rokovania za skutočnú alternatívu k vojenskému riešeniu, bude to mať vplyv na debaty o sankciách a o miere, do akej by mali európske krajiny vrátane Slovenska tlačiť na rýchlejšie ukončenie konfliktu diplomatickou cestou, alebo naopak posilňovať vojenskú podporu Kyjeva.
Celkovo teda ide o vývoj, ktorý treba sledovať s opatrným optimizmom, no bez ilúzií – história tejto vojny ukázala, že diplomatické signály často predchádzajú ďalším kolám eskalácie, nie mieru.