Predstavte si, že máte dvadsať rokov a práve si nalievate ranné kafe, keď vám niekto povie, že do budovy v New Yorku narazilo lietadlo. Presne takto to pred dvadsiatimi piatimi rokmi začalo pre milióny ľudí na celom svete – aj pre tých na Slovensku, ktorí si to ráno pamätajú dodnes, hoci vtedy netušili, ako veľmi to ovplyvní aj ich vlastný život.
Čo sa vtedy stalo
Jedenásteho septembra 2001 uniesli teroristi štyri lietadlá. Dve z nich narazili do veží Svetového obchodného centra v New Yorku, jedno do Pentagonu a štvrté sa zrútilo na poli v Pensylvánii potom, čo sa cestujúci pokúsili prevziať kontrolu nad únoscami. Zahynulo takmer tritisíc ľudí. Medzi obeťami boli aj desiatky Európanov – ich príbehy sa dnes, po štvrťstoročí, znova pripomínajú. Britský Michael Egan spomína, ako na 103. poschodí južnej veže stratil oboch rodičov, Jonathan a Christine Eganovcov. O ich osud sa jeho syn stará dodnes, dvadsaťpäť rokov neskôr, keď sa snaží uctiť pamiatku svojho otca z Yorkshiru The Independent.
Na mieste, kde kedysi stáli dvojičky, dnes stojí pamätník Reflecting Absence – dva obrovské bazény presne na pôvodných základoch veží. Je to miesto ticha uprostred mesta, ktoré sa nikdy nezastaví, a pre mnohých pozostalých aj pre návštevníkov je to jediné miesto, kde sa dá na chvíľu zastaviť a spomínať The Hindu.
Prečo sa to stále rieši
Môžete sa opýtať, prečo sa vôbec bavíme o niečom, čo sa stalo pred štvrťstoročím. Odpoveď je jednoduchá – lebo svet, v ktorom dnes žijeme, je priamym produktom toho rána. Profesor Yascha Mounk z Johns Hopkins University to v rozhovore pre francúzsky denník opísal ako moment, keď sa Amerike doslova zlomila hôlka. Podľa neho útoky otvorili cestu k radu konfliktov, ktoré trvajú dodnes, a spustili aj vnútorné rozdelenie americkej spoločnosti, ktoré vidíme naplno napríklad práve v ére Donalda Trumpa Le Figaro.
Je zaujímavé sledovať, ako sa reakcie na výročie menia. V New Yorku tento rok vzbudila kontroverziu prítomnosť primátora Zohrana Mamdaniho na spomienkových podujatiach – je prvým moslimským primátorom mesta a rodiny obetí ho vyzvali, aby jasnejšie odsúdil islamizmus. Ukazuje to, že rany z toho rána sa ešte celkom nezahojili a politika sa do spomienok stále dokáže vlámať aj po dvadsiatich piatich rokoch Le Figaro.
Al-Džazíra zase pripomína, že islamofóbia v Amerike podľa niektorých hlasov nie je menšia než bezprostredne po útokoch, aj keď sa počet muslimských zástupcov v politike zvyšuje. Je to paradox, ktorý ukazuje, že spoločenské rany sa nehoja lineárne – niekedy sa len prenesú inam.
Čo to znamená pre Slovensko
Môže sa zdať, že toto všetko sa odohráva ďaleko od nás, niekde za oceánom. Ale skúsme sa na chvíľu zastaviť. Bezpečnostné opatrenia na letiskách, s ktorými sa dnes stretávate pri každom odlete z Bratislavy či Viedne, majú svoj pôvod práve v tom septembrovom rannom. Vojny, ktoré sa začali ako odpoveď na útoky, formovali zahraničnú politiku Západu na dve desaťročia – a Slovensko ako člen NATO a EÚ bolo súčasťou týchto rozhodnutí, či už išlo o vysielanie vojakov do Afganistanu, alebo o diskusie o bezpečnosti a terorizme, ktoré sa odvtedy stali súčasťou každodennej politickej agendy.
A je tu ešte jedna vec, ktorú si možno neuvedomujeme dosť často. Spomienkové podujatia v Európe, na ktorých sa tento rok zúčastnili aj predstavitelia EÚ vrátane šéfa ekonomickej komisie Valdisa Dombrovskisa, pripomínajú, že aj európski lídri považujú toto výročie za dôležité pripomenutie spoločných hodnôt a spoločnej zraniteľnosti Euronews. Keď si dnes niekde na Slovensku všimnete minútu ticha alebo správu o výročí v televízii, možno vám to príde ako vzdialená historická udalosť. Ale ak sa pozriete bližšie, zistíte, že žijeme vo svete, ktorý ten jeden september ráno pred štvrťstoročím nenávratne zmenil – a to platí aj pre nás, hoci sme boli tisíce kilometrov ďaleko.