Čo sa stalo
Európska centrálna banka podľa dostupných informácií pravdepodobne pristúpi k ďalšiemu zvýšeniu úrokových sadzieb, keďže inflácia v eurozóne dosiahla trojročné maximum. Rozhodnutie bolo podľa analytikov z veľkej časti trhom očakávané už pred oficiálnym oznámením, no dôsledky pocítia najmä držitelia hypoték. Euronews upozorňuje, že hypotekárne sadzby sa môžu v najväčších ekonomikách eurozóny ďalej zvyšovať, keďže banky reagujú na pretrvávajúcu infláciu a vysoké trhové sadzby.
Paradoxne, kým bežní občania pociťujú rastúce ceny na vlastnej peňaženke, existuje aktér, ktorý z inflácie profituje – samotný štát. Ako upozorňuje nemecký denník Die Welt, vysoká inflácia zvyšuje nominálne daňové príjmy a súčasne reálne znižuje hodnotu štátneho dlhu, čo z pohľadu verejných financií pôsobí ako skrytá výhoda. Die Welt priamo píše, že "štát je hlavným víťazom inflácie", pričom ECB musí pri nastavovaní sadzieb brať ohľad práve na krajiny s vysokým zadlžením, medzi ktoré patrí aj samotné Nemecko.
Pozadie a kontext
Situácia ilustruje základné dilema, ktorému centrálne banky čelia už roky. Zvyšovanie sadzieb je klasickým nástrojom na krotenie inflácie – drahšie úvery majú tlmiť dopyt a spomaliť rast cien. Problém nastáva vtedy, keď vysoké sadzby zároveň predražujú obsluhu štátneho dlhu. Krajiny s vysokým pomerom dlhu k HDP, medzi ktoré sa v posledných rokoch čoraz viac radí aj samotné Nemecko, tak majú záujem na tom, aby sadzby nerástli príliš prudko alebo príliš dlho.
ECB pritom balansuje medzi 20 členskými štátmi eurozóny s veľmi odlišnou fiškálnou situáciou. Krajiny ako Taliansko či Francúzsko majú dlhodobo vysoký dlh, zatiaľ čo iné, napríklad Nemecko, si donedávna udržiavali povesť fiškálne disciplinovanej ekonomiky – tá sa však podľa citovaného textu mení. Jednotná menová politika tak musí hľadať kompromis, ktorý nikdy nevyhovuje všetkým rovnako.
Súbežne s makroekonomickou debatou prebieha v Nemecku aj vnútropolitická diskusia o riešení bytovej krízy, ktorá súvisí s rastúcimi životnými nákladmi. Pred voľbami v Berlíne sa Ľavica (Die Linke) opäť vracia k téme konfiškácie (socializácie) bytov veľkých developerských spoločností ako spôsobu, ako zvýšiť dostupnosť bývania. Analytik z oblasti nehnuteľností citovaný denníkom Die Welt však argumentuje, že takéto opatrenie by nezvýšilo celkový počet bytov ani o jednotku – iba by zmenilo vlastníka existujúcich nehnuteľností, nie ich počet. Die Welt pripomína, že náklady na takýto krok by boli enormné a reálny efekt na trh s bývaním diskutabilný.
Čo to znamená pre Slovensko
Rozhodnutia ECB sa netýkajú len veľkých ekonomík eurozóny – dotýkajú sa priamo aj slovenských domácností. Slovensko je členom eurozóny a hypotekárne sadzby tunajších bánk kopírujú vývoj referenčných sadzieb ECB s určitým oneskorením. Ak teda banka zvýši sadzby kvôli vysokej inflácii, slovenskí žiadatelia o hypotéku či tí, ktorí majú úver s pohyblivou sadzbou alebo im čoskoro končí fixácia, pocítia vyššie mesačné splátky.
Zároveň platí, že mechanizmus, ktorý opisuje Die Welt – teda že štát profituje z inflácie na úkor občanov – funguje rovnako aj na Slovensku. Vyššie nominálne mzdy a ceny znamenajú vyššie daňové a odvodové príjmy štátu, zatiaľ čo reálna hodnota štátneho dlhu klesá. Slovensko patrí medzi krajiny s rastúcim verejným dlhom, takže z pohľadu ministerstva financií môže byť mierne vyššia inflácia dokonca vítaná, hoci navonok sa o nej hovorí len ako o probléme, ktorý treba riešiť.
Debata o konfiškácii bytov v Nemecku je zároveň poučná aj pre slovenskú diskusiu o dostupnosti bývania, ktorá sa v uplynulých rokoch vyostrila aj u nás. Argument, že vyvlastnenie nehnuteľností nezvyšuje ich fyzický počet, platí rovnako v Berlíne ako v Bratislave – ak je problémom nedostatočná výstavba, presun vlastníctva existujúcich bytov ho nerieši, iba prerozdeľuje to, čo už existuje. Slovenskí tvorcovia politík, ktorí uvažujú o podobných radikálnych zásahoch do trhu s nehnuteľnosťami, tak môžu z nemeckej skúsenosti čerpať argumenty pre aj proti.
Celkovo obe témy – menová politika ECB aj bytová kríza – ukazujú, že rozhodnutia prijaté v Frankfurte či Berlíne majú priamy dosah na peňaženky ľudí naprieč celou eurozónou, Slovensko nevynímajúc.