Predstavte si, že vám niekto na 484 dní vezme úplne všetko, čo sa dá vziať. Nielen slobodu chodiť, kam chcete. Ale aj to najzákladnejšie – kedy budete jesť, čo budete jesť a či budete jesť vôbec. Presne to zažil Keith Siegel, ktorého uniesli z Kibucu Kfar Aza 7. októbra a v zajatí Hamasu strávil rok a viac dní. Jeho manželka Aviva bola držaná 51 dní. Obaja boli podľa vlastných slov vystavovaní hladu, nedostatku vody a psychickému aj fyzickému týraniu, videli, ako sú iní rukojemníci sexuálne napádaní. Z ich komunity v Kfar Aza zahynulo najmenej 60 ľudí.
Teraz, prvýkrát od útoku, budú môcť sviatky Jom Kipur, deň zmierenia sprevádzaný pôstom, stráviť doma so svojou rodinou – a hlavne, môcť si sami vybrať, ako ho prežijú.
"Myslím, že byť zbavený rozhodnutí o tom, koľko toho zjesť, kedy jesť, ako jesť a s kým jesť – to bol v Gaze veľký, ohromný problém," povedala Aviva pre Jerusalem Post. Podľa jej slov bolo presne toto – kontrola nad vlastným telom a jeho potrebami – to, čo im zajatie úplne vzalo.
Minulý rok, keď bolo v Gaze ešte 20 živých rukojemníkov, mala Aviva pochybnosti, či sa vôbec smie postiť normálne, keď iní hladujú násilím každý deň. Nakoniec sa rozhodla nepostiť sa – ale s pocitom viny. Tento rok je to podľa nej iné. "Pretože všetci rukojemníci sú už tu, myslím, že nebudem mať žiadne otázky. Možno pre mňa nebude jednoduché jesť, ale bude to iné ako minulý rok," povedala.
Pre Aviva je práve táto možnosť rozhodovať sa sama kľúčová. "Myslím, že rozhodnutie, čo máme robiť ako rukojemníci, ktorí sa vrátili, je v našich rukách. A musíme si to zobrať, pretože nám to bolo brutálnym spôsobom vzaté," povedala.
Jej manžel Keith to vidí trochu inak – no v jednej veci sa zhodujú úplne. "Pôst a hladovanie sú pre mňa dve úplne odlišné veci," povedal Keith. "Nevidím medzi nimi žiadnu súvislosť." Pre neho nikdy nebola podstata Jom Kipuru v samotnom pôste, ale v hešbon nefeš – v zúčtovaní duše, v obzretí sa za uplynulým rokom. "Môžem prežívať Jom Kipur veľmi zmysluplne a intenzívne, aj keď sa nepostím," tvrdí.
Zaujímavé je, čo Keith povedal o tom, ako sa v zajatí menila jeho vlastná viera. "Keď som bol v zajatí, môj židovský identita, moje židovstvo, sa zmenilo," povedal. Únosníci sa ho podľa jeho slov opakovane snažili presvedčiť, aby konvertoval na islam. Paradoxne, práve ten nátlak ho podľa vlastných slov donútil premýšľať o svojej židovskej identite intenzívnejšie než kedykoľvek predtým. "Nemodlil som sa toľko, keď som bol slobodný, ako som sa modlil tam," povedal. Silu čerpal z modlitieb, z požehnaní, z myšlienok na obete holokaustu a iné tragédie židovských dejín.
Príbeh Siegelovcov nie je izolovaným prípadom, ktorý by sa týkal len jednej rodiny. Prichádza v čase, keď sa v Izraeli sviatok Jom Kipur prežíva s výrazne inou intenzitou než v minulých rokoch – aj kvôli tomu, že sa krajina len postupne spamätáva z traumy útoku zo 7. októbra a dlhej vojny, ktorá po ňom nasledovala. Podľa čerstvého výskumu Izraelského demokratického inštitútu sa post na Jom Kipur v Izraeli dodržiava vo veľkom rozsahu: plne sa postí 63 % izraelských Židov, ďalších 11 % čiastočne, pričom miera sa výrazne líši medzi sekulárnymi, tradičnými a náboženskými Židmi Jerusalem Post.
Tesne pred sviatkom sa navyše konala slávnosť selichot pri Múre nárekov, na ktorej sa zúčastnilo takmer 150 000 ľudí – medzi nimi aj bývalí rukojemníci Rom Braslavski, Elkana Bohbot, Ohad Ben Ami, Eliya Cohen aj samotný premiér Benjamin Netanjahu. Braslavski, jeden z tých, ktorí sa vrátili z Gazy, na sociálnej sieti napísal, že sa pri Múre prišiel Bohu poďakovať a ospravedlniť, že v zajatí niekedy zlomil vieru Jerusalem Post.
Pre Slovensko, kde žije len malá židovská komunita, sú tieto príbehy predovšetkým pripomienkou toho, čo znamená sloboda vo chvíli, keď ju máme. Nejde tu o vzdialenú blízkovýchodnú politiku, ale o veľmi ľudskú vec – o to, ako sa človek po najťažšej skúsenosti svojho života vracia k obyčajným úkonom každodennosti a znovu sa v nich učí byť sám sebou. To je odkaz, ktorý presahuje hranice náboženstva aj geografie: sloboda rozhodovať sa o vlastnom živote je hodnota, ktorú si často všimneme až vtedy, keď o ňu na chvíľu prídeme.