Predstavte si malú mosadznú kocku zapustenú do dlažby pred domom. Meno. Dátum narodenia. Dátum deportácie. Miesto smrti. Nič viac, a zároveň všetko. Presne také kamene, takzvané Stolpersteine, teda „kamene zakopnutia“, nájdete pred tisíckami domov naprieč Európou – aj tam, kde kedysi žili ľudia, ktorých z nich vytrhli nacisti a už sa nikdy nevrátili.
V saskom mestečku Heidenau pri Drážďanoch sa teraz miestna rada rozhodla, že nové kamene tohto typu sa na verejných chodníkoch a uliciach inštalovať nebudú. Návrh v tajnom hlasovaní podporilo 13 poslancov, proti bolo šesť, jeden sa zdržal. Predložili ho spoločne zástupcovia konzervatívnej CDU, krajne pravicovej AfD a miestnej iniciatívy „Oberelbe Alliance for More Democracy“. Namiesto kameňov v uliciach chcú pamiatku sústrediť na jedno miesto – cintorín na severe mesta, kde by ľudia po menách nemuseli chodiť Jerusalem Post.
Ja sama som pred takýmito kameňmi stála viackrát, väčšinou v cudzích mestách, kam ma zaviedla náhoda alebo prechádzka bez cieľa. Vždy ma na chvíľu zastavia. Nie preto, že by kričali – práve naopak. Sú tiché, drobné, skoro neviditeľné, kým sa na ne človek nepozrie pod nohy. A práve v tom je podľa zástancov projektu ich sila: pripomínajú, že obete nacizmu žili presne tu, na tomto mieste, kde dnes prechádzame na autobus alebo vynášame smeti.
Autor projektu, nemecký umelec Gunter Demnig, ho spustil ešte v deväťdesiatych rokoch a odvtedy sa z neho stal jeden z najväčších decentralizovaných pamätných projektov na svete. V Heidenau zatiaľ stojí päť takýchto kameňov. Prvý bol položený v roku 2021 pred radnicou – patrí Paulovi Grögerovi, prvému starostovi mesta po vojne, ktorého nacisti po nástupe k moci zbavili úradu, zatkli a poslali do koncentračného tábora Hohnstein, kde ho brutálne týrali. Krátko po prepustení, v auguste 1933, si vzal život. Ďalšie kamene v meste pripomínajú členov židovskej rodiny Reinerovcov a vznikli z iniciatívy miestnych študentov. Aktivisti sa už od februára 2025 usilovali rozšíriť zoznam o ďalšie obete, konkrétne o manželov Marthu a Fritza Goldsteinovcov, a dokonca ponúkli, že kamene aj ich inštaláciu zaplatia sami Jerusalem Post.
Mestská správa rozhodnutie neodporúčala – argumentovala, že pripomínanie si obetí má zostať „viditeľné a prítomné vo verejnom priestore“, nie schované na cintoríne. Napriek tomu rada hlasovala tak, ako hlasovala.
Reakcie na seba nenechali dlho čakať. Medzinárodný osvienčimský výbor označil rozhodnutie za pokus opäť vytlačiť obete nacizmu z centra mesta a osobitne skritizoval, že sa na tom zhodli práve zástupcovia CDU a AfD. Organizácia March of the Living to nazvala „vážnym varovným signálom“ a dodala, že kamene konfrontujú okoloidúcich so zločinmi spáchanými presne na tých miestach, kde dnes stoja – a že ich blokovanie obetuje historickú pravdu v prospech politických záujmov. Podľa nich ide o „hrubú nespravodlivosť“, ktorá znásobuje samotný zločin vyhladzovania Jerusalem Post.
Treba dodať, že odpor voči Stolpersteinom nie je v Nemecku ničím novým ani výlučne pravicovou záležitosťou. Ani Mníchov ich nepovoľuje na verejnom majetku – tam sa proti nim dlhodobo stavia predsedníčka miestnej židovskej obce Charlotte Knoblochová, ktorá argumentuje, že nie je dôstojné, aby ľudia šliapali po menách zavraždených.
Čo z toho všetkého zostáva pre nás na Slovensku? Možno práve to najdôležitejšie – pripomienka, že spôsob, akým si spoločnosť pripomína svoju najtemnejšiu minulosť, nikdy nie je raz a navždy vyriešená otázka. Aj u nás sa občas diskutuje o pamätných tabuliach, názvoch ulíc či pomníkoch spojených s vojnovým slovenským štátom a deportáciami. Heidenau ukazuje, že aj v krajine, ktorá je považovaná za vzor vyrovnávania sa s vlastnou minulosťou, sa dá politickou zhodou – aj cez netradičné spojenectvo konzervatívcov s krajnou pravicou – rozhodnúť inak, než by si väčšina očakávala. A že mlčanie ulíc môže byť rovnako výrečné ako kamene v dlažbe.