Predstavte si, že vám oznámia, že niekto iný dostal cenu, o ktorej ste si boli roky istý, že patrí vám. Presne takto pôsobil piatkový večer Donalda Trumpa na zhromaždení priaznivcov v meste Syracuse v štáte New York. Norský Nobelov výbor v ten deň oznámil, že tohtoročnú Nobelovu cenu za mier získava juhoafrická sudkyňa Navi Pillayová – a americký prezident to niesol viditeľne ťažko.
„Spojené štáty americké, ktoré ako váš prezident zastupujem, mali dostať Nobelovu cenu za mier, ale nedostali ju,“ vyhlásil Trump pred davom podporovateľov. A hneď pridal aj adresu, kam mieri jeho hnev – Nórsko. Rozhodnutie výboru označil za „hanebnú a trápnu“ záležitosť a doslova povedal, že ide o „nezmazateľnú škvrnu“ na cti tejto krajiny. „Nikdy na to nezabudneme,“ dodal.
O samotnej laureátke sa vyjadril s prekvapivou otvorenosťou – priznal, že o nej v živote nepočul. „Napriek všetkým týmto neuveriteľným úspechom bola dnes Nobelova cena udelená liberálnej osobe, ktorá pracuje v OSN a ktorú nikto nikdy nepočul. Ja som o tejto konkrétnej osobe nikdy nepočul,“ povedal na zhromaždení podľa Jerusalem Post. A s typickou trumpovskou irónou dodal: „Poznám veľa ľudí. O tejto konkrétnej osobe som nikdy nepočul, ale aj tak gratulujem.“
Kto je teda žena, ktorá podľa Trumpa nikomu nič nehovorí? Osemdesiatpäťročná Navi Pillayová má za sebou kariéru, akú má málokto. Viedla tribunál pre genocídu v Rwande, pôsobila ako vysoká komisárka OSN pre ľudské práva a ako sudkyňa Medzinárodného trestného súdu. Vlani predsedala komisii OSN, ktorá obvinila Izrael z genocídy v Gaze – čo jej v Izraeli vyslúžilo ostrú kritiku, no podľa Nórskeho Nobelovho výboru ide o niekoho, kto má „zásadnú zásluhu na tom, že vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a genocída sú stíhané“. Predseda výboru Jørgen Watne Frydnes ocenil jej úsilie o presadzovanie mieru a medzinárodného práva, ktoré podľa neho pripravilo pôdu pre „komplexnejší globálny právny poriadok“.
Samotná Pillayová sa na oznámenie reagovala s humorom, ktorý Trumpovu reakciu len podčiarkol. Keď sa dozvedela o ocenení priamo v Norimberskom paláci spravodlivosti, povedala, že si myslela, že ide o žart, a poďakovala prítomným za potlesk. Potom si uprostred ovácií neodpustila poznámku, ktorú na sociálnej sieti X zverejnila generálna tajomníčka Amnesty International Agnes Callamardová: „Ak budete tlieskať ešte trochu viac, možno sa o túto cenu podelím s Trumpom.“
Táto scéna nie je žiadnou novinkou. Trump sa od svojho návratu do Bieleho domu v januári 2025 netají tým, že po Nobelovej cene mieru túži, a svoje sklamanie dal najavo už vlani, keď cenu získala venezuelská opozičná líderka María Corina Machadová. Vtedy to dotiahla ešte ďalej – svoju zlatú medailu darovala priamo Trumpovi pri stretnutí v Bielom dome, čo označil za „nádherné gesto vzájomného rešpektu“. Nobelov výbor však neskôr pripomenul, že cena je neprenosná: „Keď je Nobelova cena raz oznámená, nemožno ju odvolať, zdieľať ani preniesť na iných. Rozhodnutie je konečné a platí navždy,“ uviedol vo vyhlásení.
Na zhromaždení v Syracuse sa Trump nezastavil len pri sklamaní. Zopakoval svoje tvrdenie, že počas svojho pôsobenia „urovnal osem vojen“ a že je „na pokraji vyriešenia alebo víťazstva v ďalších dvoch“, bez toho, aby predložil konkrétne dôkazy. Spomenul napríklad vzťahy medzi Indiou a Pakistanom, Arménskom a Azerbajdžanom, Kosovom a Srbskom, Demokratickou republikou Kongo a Rwandou, ako aj konflikt Izraela s Hamasom a Iránom. Najviac sa pritom venoval Blízkemu východu – tvrdil, že zabránil Iránu získať jadrovú zbraň a „vyhodiť do vzduchu celý Blízky východ“, a pripomenul návrat izraelských rukojemníkov z Gazy, na ktorom podľa svojich slov musel spolupracovať priamo s Hamasom.
„Nobelova cena mieru bola navždy znemožnená hŕstkou radikálnych ideológov, ktorí sú proti demokracii a v skutočnosti sú nepriateľmi civilizácie,“ vyhlásil Trump podľa BBC. Nórska premiérka Jonas Gahr Støre mu už vlani vysvetľoval, že o laureátoch nerozhoduje nórska vláda, ale nezávislý výbor so sídlom v Nórsku – zdá sa však, že toto rozlíšenie americkému prezidentovi veľký zmysel nedáva.
Celý tento rituál – sklamanie, obvinenie výboru, vyhlásenie o vlastných zásluhách – sa tak po druhýkrát za sebou odohral naživo pred kamerami, a Pillayovej pokojná irónia len ukázala, aký kontrast môže medzi oceneným a sklamaným uchádzačom panovať.