Predstavte si, že v piatok počujete správu, že sa blíži koniec drahých pohonných hmôt. V nedeľu vám k tomu pridajú ešte jednu dobrú správu – prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou, okamžité, bez čakania. A v pondelok sa dozviete, že z toho prímeria nezostalo takmer nič. Presne takto vyzeral víkend okolo dohody Donalda Trumpa s Vladimirom Putinom a je dobré si ho prejsť pekne poporiadku, pretože sa v ňom skrýva viac, než sa na prvý pohľad zdá.
Všetko sa začalo telefonátom. Trump oznámil, že mal s Putinom „mimoriadne úspešný“ rozhovor a výsledkom je dohoda – Rusko ešte tento rok dodá na americký a svetový trh 1,8 milióna ton nafty. Podľa agentúry Reuters malo Rusko dodať okamžite vyše 300-tisíc ton, v novembri ďalších 500-tisíc a potom milión ton naraz. Trump k tomu sľúbil, že ceny nafty prudko klesnú Postoj.
O deň neskôr prišlo prekvapenie číslo dva – Trump jednostranne, bez predchádzajúcej dohody s Kyjevom, oznámil okamžité energetické prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou. Lenže Ukrajina o ňom podľa portálu Axios nič nevedela. Zelenskyj priznal, že to preňho bola „novina“, no zároveň povedal, že ak to Rusi naozaj odsúhlasili, Ukrajina je pripravená pridať sa Pravda.
Stačilo pár hodín a prímerie bolo v troskách. Rusko dronmi Šáhid zaútočilo na elektráreň v Kyjeve, následkom čoho vo viacerých okresoch vypadol prúd. Útoky sa niesli aj na energetické zariadenia v Charkovskej oblasti. Zelenskyj na to reagoval slovami, že sa to všetko stalo potom, čo americký prezident prímerie vyhlásil. Neskôr to zhrnul ešte výstižnejšie pre americkú televíziu: Putin zrejme nečíta Trumpove príspevky na Truth Social.
Ak sa vám zdá, že podobný scenár už raz prebehol, nemýlite sa – podobnú dohodu o zastavení vzájomných útokov na energetiku ohlásil Trump už v septembri a ani vtedy nikam neviedla.
Prečo je teda táto dohoda taká dôležitá, že sa jej venujú analytici po celom svete? Odpoveď je jednoduchá – ide o peniaze a o voľby. Analytik Petr Boháček z Asociácie pre medzinárodné otázky to vyjadril priamo: ide o dieru v sankciách, ktorú Washington otvoril Kremľu výmenou za predvolebný titulok. Podľa jeho prepočtu môže dodávka 4,8 milióna ton nafty pokryť americkú spotrebu na deväť dní, zato ruským producentom prinesie 4,5 až 5,5 miliardy dolárov – sumu, ktorá by podľa neho stačila na výrobu desaťtisícov útočných dronov Pravda.
Trumpova motivácia je pritom pochopiteľná, aj keď nie ospravedlniteľná. Pred blížiacimi sa kongresovými voľbami má katastrofálne čísla – podľa prieskumov týždenníka Economist mu dôveruje len 35 percent Američanov, zatiaľ čo viac než 60 percent nie. Podobne nízku dôveru naposledy zažil Richard Nixon po Watergate. Keď nastupoval do úradu, galón benzínu stál tri doláre, dnes je to takmer päť – a to v dôsledku vojny, ktorú sám rozpútal s Iránom.
Lenže háčik je v tom, že Rusko fyzicky nemá z čoho dodávať toľko nafty, koľko sľúbilo. Ukrajinské útoky zasiahli ruské rafinérie natoľko, že bežia len na polovicu kapacity. Takže celá operácia môže skončiť ako marketingový výstrel naprázdno – a Washington preto tlačí na Kyjev, aby útoky na rafinérie zastavil, čím by sa paradoxne pomohlo práve Rusku.
Reakcie neprišli len od Ukrajiny. Nemecký kancelár Friedrich Merz označil krok za neprijateľný pre Nemecko aj Európu a pripomenul, že Rusko bude seriózne rokovať iba pod tlakom, nie vďaka ústretovosti SITA/Webnoviny. Dokonca aj časť republikánov v americkom Senáte – spolu s demokratmi – podpísala spoločné vyhlásenie, že dohoda porušuje zákon z roku 2022 zakazujúci dovoz ruskej energie, a žiadali okamžitý obrat.
Český premiér Andrej Babiš zasa vyhlásil, že Európa by sa mala konečne prebudiť, pretože nie je schopná na podobné kroky Washingtonu reagovať.
Čo si z toho odniesť? Že aj zdanlivo technická dohoda o barieroch nafty môže v priebehu troch dní odhaliť, kto v tejto vojne naozaj potrebuje čo – a že slovo „prímerie“ dnes niekedy vydrží kratšie než cesta z Bieleho domu do Kremľa a späť.