V Pekingu práve prebieha podujatie, ktoré by ešte pred desiatimi rokmi pôsobilo ako scéna zo sci-fi filmu. Viac ako dvetisíc humanoidných robotov šprintuje, hrá stolný tenis, kope do lopty a prekonáva rekordy na Svetových hrách humanoidných robotov. Číňania to prezentujú ako dôkaz svojho technologického náskoku v globálnych pretekoch o budúcnosť.
Ale zastavme sa na chvíľu pri obraze, ktorý sa nám núka: stroje napodobňujúce ľudský pohyb, ľudskú hru, ľudskú súťaživosť – na štadióne plnom divákov, ktorí tlieskajú výkonom, aké kedysi patrili len nám. Je to fascinujúce aj znepokojujúce zároveň.
Čo hovorí o spoločnosti fakt, že najväčšia oslava technologického pokroku sa odohráva práve prostredníctvom napodobňovania ľudského tela a ľudskej hry? Možno je to prirodzený krok – veď človek odjakživa staval stroje na svoj obraz. No možno je to aj tichý signál, že hranica medzi tým, čo je „naše“ a čo je „ich“, sa rozmazáva rýchlejšie, než si dokážeme uvedomiť.
Zatiaľ čo diváci v Pekingu sledujú roboty behajúce po dráhe, svet okolo pokračuje v tichých pretekoch o to, kto tieto stroje ovládne skôr a lepšie. Otázka teda nie je len technická. Je to otázka o tom, akú budúcnosť si vlastne budujeme – a či v nej ešte bude miesto na to ľudské, čo sa dnes snažíme napodobniť.