Keď more prekročí hranicu, ktorú história ešte nezaznamenala, je to viac než len meteorologické číslo. Je to zrkadlo, do ktorého sa človek nerád pozerá. Svetové oceány dosiahli 22. augusta najvyššiu priemernú teplotu od začiatku merania. O pár dní neskôr sa na Európu valí ďalšia vlna horúčav s teplotami nad 42 stupňov Celzia.
Môžeme sa pýtať, čo znamená jeden rekord. Ale keď sa rekordy stávajú pravidelnou súčasťou letných správ, prestávajú byť výnimkou a stávajú sa novou normou. A práve v tejto tichej zmene normy sa skrýva niečo znepokojujúce – zvykáme si na to, čo by nás malo znepokojovať.
Oceán nepozná politiku, hranice ani volebné cykly. Nezaujíma ho, či sme pripravení. Jednoducho sa otepľuje, tak ako sa otepľuje vzduch nad Aténami či inými časťami kontinentu, kde bežný sezónny priemer teplôt bude podľa expertov opäť prekonaný.
Možno je najväčšou otázkou tohto leta nie to, koľko stupňov ešte pribudne, ale to, koľko rekordov ešte potrebujeme, aby sme si všimli, že hovoríme o tom istom probléme stále dokola – len s vyššími číslami. Príroda si nekladie otázky o zodpovednosti. My by sme si ich klásť mali.