V severnom Japonsku sa odohral výjav, ktorý na prvý pohľad pôsobí takmer archaicky: približne 1800 ľudí sa za skandovania „so-re, so-re“ zapriahlo do lán, aby spoločnými silami posunuli 360-tonovú vežu hradu Hirosaki o niečo vyše dvoch metrov. Technika zvaná hikiya nie je novinkou – používa sa v Japonsku po stáročia, no v dobe žeriavov a hydraulických zdvihákov pôsobí takmer ako rituál z iného sveta.
A možno práve o rituál ide. Prečo si spoločnosť, ktorá dokáže presúvať mrakodrapy pomocou technológie, dobrovoľne vyberá cestu tisícok spojených rúk a spoločného úsilia? Odpoveď možno nespočíva v efektivite, ale v niečom hlbšom – v potrebe zachovať spojenie s minulosťou nie ako s múzejným exponátom za sklom, ale ako so živou súčasťou prítomnosti.
Keď sa pozeráme na fotografie davu ťahajúceho lano, vidíme viac než len opravu hradu. Vidíme spoločenstvo, ktoré si pripomína, že niektoré hodnoty – trpezlivosť, spolupráca, úcta k dedičstvu – sa nedajú nahradiť strojom. V čase, keď takmer všetko chceme urýchliť a automatizovať, hikiya pripomína, že niektoré cesty majú zmysel práve preto, že sú pomalé a spoločné.
Možno je to metafora pre celú spoločnosť: veci, na ktorých nám naozaj záleží, si vyžadujú, aby sme sa do nich opreli spoločne – nie preto, že to je najrýchlejšia cesta, ale preto, že to je tá správna.