Šesťtisícpäťsto. Číslo, ktoré sa dá vysloviť za sekundu, no za ktorým stojí šesťtisícpäťsto životov, rodín, príbehov, ktoré sa jedného júnového dňa navždy zastavili. Podľa aktuálnych správ počet obetí zemetrasenia vo Venezuele opäť stúpol a záchranári stále prehľadávajú trosky v štáte La Guaira, zatiaľ čo tisíce ľudí zostali bez domova.
Je zvláštne, ako rýchlo sa z tragédie takéhoto rozsahu stáva štatistika. Médiá informujú, čísla rastú, svet na chvíľu pozrie smerom k Venezuele a potom sa pozornosť presunie inam – k novej vojne, novej kríze, novému škandálu. Ale pre tých, čo v La Guaire stále kopú v sutinách v nádeji, že nájdu čo i len telo na dôstojné rozlúčenie, žiadna iná správa sveta neexistuje.
Koľko obetí musí padnúť, aby sme si uvedomili, že za každým číslom je človek, ktorý mal ráno pred zemetrasením úplne obyčajný deň? Táto tragédia nám pripomína krehkosť všetkého, čo považujeme za samozrejmé – domov, rodinu, budúcnosť. A možno práve v tom je jej najťažšie posolstvo: že civilizácia so všetkou svojou technológiou stále stojí bezmocná pred silou zeme, ktorá sa raz za čas rozhodne pripomenúť, kto tu je skutočným pánom.