Predstavte si pieseň, ktorá sa stane najhranejšou skladbou v rádiu, no jej hlas ani bicie nezaznamenalo žiadne ľudské hrdlo ani ruka. Presne to sa stalo s AI cover verziou Madonninej „Like a Prayer“ od Josha Fawaza — a Austrália na to zareagovala zákazom čisto umelou inteligenciou generovaných piesní v oficiálnych hitparádach.
Je to len technická kuriozita, alebo signál oveľa hlbšej premeny? Hudba bola odjakživa spojená s ľudskou skúsenosťou — s bolesťou, radosťou, chybou v hlase, ktorá robí interpretáciu jedinečnou. Čo sa stane s týmto puto, keď dokáže stroj napodobniť dokonalosť bez akejkoľvek skúsenosti, ktorú by mal vyjadrovať?
Zákaz môžeme čítať ako obranu ľudskej tvorivosti pred technológiou, ktorá dokáže napodobniť formu bez obsahu. Ale môžeme sa pýtať aj inak — nie je práve ochota poslucháčov prijať AI hit ako „najlepšiu pieseň týždňa“ dôkazom, že hranica medzi autentickým a umelým sa už dávno rozostrila v našich vlastných hlavách?
Hudobný priemysel teraz stojí pred otázkou, akú hodnotu pripisujeme autorstvu v čase, keď dokonalosť už nie je výsadou talentu, ale výpočtovej sily. Zdroj: The Independent