Skús si na chvíľu predstaviť tento deň. Ráno sa zobudíš a tvojou prvou myšlienkou nie je práca, škola ani rodina — je to plán ďalšej dronovej operácie. Cez deň riadiš čatu, večer si oddýchneš len na moment, a v noci obchádzaš pozície, aby si sa presvedčila, že tvoji vojaci prežili ďalší deň. Takto vyzerá realita dvadsaťsedemročnej Viktorije Jurčenko, ktorú na fronte poznajú pod menom Runa.
Je veliteľkou dronárov jednej z čiat 56. mariupolskej brigády. Keď sa jej pýtajú, prečo táto vojna trvá už tak dlho, jej odpoveď je jednoduchá a bolestivá zároveň: keby mali viac síl, už by ju dávno skončili. Nie je to fráza politika za rečníckym pultom — je to veta ženy, ktorá každý deň posiela ľudí do nebezpečenstva a sama sa vracia na pozície v tme.
Keď si čítaš jej slová, skús na sekundu odložiť správy o percentách v prieskumoch a summitoch. Skús si predstaviť, aké je to žiť s vedomím, že tvoje rozhodnutia z minúty na minútu môžu niekoho stáť život. Runa to robí už roky. A robí to ďalej, pretože iná možnosť podľa nej jednoducho neexistuje.