Miriam Lexmann upozorňuje na jav, ktorý by mohol o desať rokov vyzerať rovnako povedome ako dnešná debata o závislosti Európy na ruskom plyne — len s čínskym kapitálom namiesto ruského. Podľa jej slov čínsky štátny kapitál cez sieť neprehľadných firiem systematicky získava podiely v kritickej európskej infraštruktúre, pričom stopa vedie dokonca k budove využívanej Európskou komisiou.
Prečo je to problém? Kľúčová infraštruktúra — energetika, prístavy, telekomunikácie — predstavuje strategickú páku. Ak vlastníctvo prechádza do rúk subjektov naviazaných na cudziu vládu, otvára sa priestor pre politický nátlak v momentoch krízy, presne ako to Európa zažila s ruským plynom v roku 2022.
Rozdiel oproti ruskému scenáru je v tom, že čínske investície sú rozptýlené a maskované cez komplexné vlastnícke štruktúry, čo sťažuje ich identifikáciu aj politickú reakciu. Kým pri Rusku bola závislosť viditeľná — plynovody, ropovody — čínsky kapitál preniká nenápadne, cez akcie, dlhopisy a menšinové podiely.
Otázka znie, či má EÚ dostatočné nástroje na monitorovanie a prípadné obmedzenie takýchto akvizícií skôr, než sa stanú neodvratným faktom. Lexmann varuje, že opakovanie chyby by mohlo byť rovnako nákladné ako tá predchádzajúca — len s iným geopolitickým hráčom na druhej strane.