Je zvláštne, že sme sa dostali do bodu, kedy sa chodí do prírody rozlúčiť sa. Nie na dovolenku, nie na výlet – na rozlúčku. Posledné štyri nemecké ľadovce v Alpách sa podľa Die Welt stávajú cieľom akéhosi rozlúčkového turizmu. Ľudia prichádzajú, aby videli večný ľad ešte predtým, ako sa rozplynie do dejín.
Čo nám to hovorí o čase, v ktorom žijeme? Kedysi bol ľadovec symbolom nemennosti – niečoho, čo tu bolo dávno pred nami a bude aj dávno po nás. Dnes sa mení na exponát s odpočítavaním. Návštevníci fotia to, čo ich vnúčatá už neuvidia, a v tom momente sa krajina stáva pamätníkom vlastného zániku.
Je v tom niečo tragikomické – snažíme sa zachytiť poslednú chvíľu krásy, ktorú sme sami, ako civilizácia, výrazne urýchlili zničiť. Rozlúčkový turizmus je vlastne rituál smútku, ktorý si dovoľujeme predtým, než sa definitívne priznáme, že sme niečo nenávratne stratili.
Možno je práve toto najpravdivejší obraz našej doby: chodíme sa pozerať na koniec vecí a nazývame to výletom. A pritom otázka, ktorú by sme si mali klásť, neznie "kedy zmizne posledný ľad", ale "čo ešte sme ochotní stratiť, než konečne zmeníme smer".