Jemenskí povstalci húsíovia v priebehu uplynulých dní dokončili ovládnutie celého jemenského pobrežia Červeného mora. Podľa agentúrnych správ tak skupina, ktorú podporuje Irán, kontroluje kľúčové prístavné a strategické body, z ktorých môže cielene ohrozovať lodnú dopravu smerujúcu cez túto oblasť. TERAZ.sk upozorňuje, že z novozískaných pozícií môžu húsíovia priamo útočiť na plavidlá a narúšať tak jednu z najvyťaženejších obchodných trás na svete.
Súčasne prišla ďalšia správa s bezpečnostným rozmerom, tentokrát z opačného konca sveta. Podľa denníka SME sa ruské plavidlá pokúšali v Arktíde otestovať tajnú technológiu určenú na vyradenie podmorských káblov, no operáciu napokon nedokončili a z oblasti odišli po tom, čo ju odhalila a prekazila Aliancia. Tieto dve na prvý pohľad nesúvisiace udalosti spája jeden spoločný menovateľ – rastúca zraniteľnosť globálnej infraštruktúry, na ktorej stojí medzinárodný obchod aj komunikácia.
Pozadie a kontext
Situácia v Červenom mori sa vyostruje už dlhšie obdobie. Húsíovia postupne obsadzovali strategické body pozdĺž jemenského pobrežia, pričom v predchádzajúcich dňoch ovládli aj ostrov Perim a prístav Mokka, teda oblasti kontrolujúce prístup k prielivu Báb al-Mandab. Tento prieliv je jednou z najdôležitejších svetových tepien pre prepravu ropy a tovaru medzi Áziou, Blízkym východom a Európou. Kontrola nad celým pobrežím znamená, že húsíovia už nepotrebujú spoliehať sa len na izolované údery, ale môžu koordinovane a systematicky ohrozovať lodnú dopravu po celej dĺžke trasy.
Paralelne s tým sa odohráva aj napätie medzi Západom a Ruskom v úplne inom prostredí – pod hladinou severných morí. Podmorské káble prenášajú prevažnú väčšinu svetovej internetovej a telekomunikačnej prevádzky, vrátane finančných transakcií a vojenskej komunikácie. Ich poškodenie by malo okamžité a rozsiahle dôsledky pre fungovanie digitálnej ekonomiky. NATO v poslednom období opakovane upozorňovalo na ruské ponorky pohybujúce sa v blízkosti Svalbardu, ktoré podľa aliancie nacvičovali práve útoky na túto infraštruktúru. Skutočnosť, že ruské plavidlá tentoraz operáciu neuskutočnili a stiahli sa, naznačuje, že spravodajské a monitorovacie kapacity Aliancie dokážu podobné hrozby zachytiť ešte pred ich realizáciou.
Oba prípady zapadajú do širšieho obrazu, ktorý opisuje aj Euronews – experti a diplomati upozorňujú, že Európa dlhodobo nedostatočne reaguje na eskalujúcu hybridnú agresiu, čo podľa nich oslabuje odstrašovací efekt Aliancie a dáva priestor ďalším aktérom testovať hranice tolerancie Západu.
Čo to znamená pre Slovensko
Hoci sa oba konflikty odohrávajú geograficky ďaleko od strednej Európy, ich dôsledky sa dotýkajú aj slovenskej ekonomiky a bezpečnosti. Eskalácia v Červenom mori už v predchádzajúcich týždňoch tlačila ceny ropy smerom nahor, pričom Brent sa pohyboval nad hranicou sto dolárov za barel. Slovensko ako krajina závislá od dovozu energetických surovín pociťuje takéto výkyvy priamo cez ceny pohonných hmôt a nepriamo cez náklady na dopravu a výrobu, čo sa premieta do celkovej inflácie.
Druhý aspekt, teda ohrozenie podmorských káblov, sa síce na prvý pohľad zdá vzdialený, no Slovensko je súčasťou európskej digitálnej a finančnej infraštruktúry, ktorá je na fungovaní týchto káblov závislá. Prípadné narušenie internetového prepojenia medzi kontinentmi by malo dosah aj na slovenské banky, telekomunikačných operátorov a firmy zapojené do medzinárodného obchodu. Fakt, že NATO dokázalo ruský pokus odhaliť a zmariť, je z pohľadu Slovenska ako členského štátu Aliancie pozitívnou správou – potvrdzuje, že spoločné obranné a monitorovacie mechanizmy fungujú aj v oblastiach mimo tradičného vojenského konfliktu.
Zároveň však oba prípady ukazujú, že bezpečnostné hrozby súčasnosti majú čoraz menej podobu klasických vojenských stretov a čoraz viac sa presúvajú do hybridnej roviny – útoky na infraštruktúru, energetické vydieranie a kontrola strategických obchodných trás. Pre malú a otvorenú ekonomiku, akou je Slovensko, to znamená, že stabilita dodávateľských reťazcov a cien energií zostáva zraniteľná voči udalostiam, nad ktorými nemá krajina priamu kontrolu, a preto je odkázaná na kolektívnu bezpečnosť v rámci NATO a EÚ.