Americký Kongres dostal novú správu od Lead Inspector General, ktorá podrobne mapuje priebeh operácie s krycím názvom Epic Fury – teda vojny USA proti Iránu, ktorá prebiehala medzi aprílom a júnom 2026. Ide o dokument, aký sa zvyčajne zverejňuje s odstupom mesiacov po ukončení sledovaného obdobia, no aj tak prináša niekoľko čísel a súvislostí, ktoré doteraz neboli verejne známe.
Čo správa odhalila
Podľa dokumentu bolo v priebehu operácie v oblasti pôsobnosti amerického Centcomu nasadených viac než 50-tisíc vojakov. Report upozorňuje, že presuny síl pokračovali aj po tom, čo sa začali hlavné bojové operácie – „prítomnosť a rozmiestnenie síl sa počas konfliktu menili,“ cituje sa v správe. Do regiónu smerovalo viac než desať stíhacích perutí, podobný počet námorných torpédoborcov a protivzdušné batérie, vrátane systémov THAAD na zachytávanie balistických striel a systémov HIMARS. Nasadené boli aj jednotky 82. výsadkovej divízie.
Správa prináša aj prvý oficiálny odhad nákladov – podľa kancelárie podplukovníka pre financie dosiahli výdavky na operáciu k 29. júnu 33,4 miliardy dolárov, z toho viac než 20 miliárd len na muníciu. Táto suma pritom nezahŕňa opravy základní poškodených iránskymi útokmi, ktorých rozsah dokumentujú aj novšie satelitné snímky.
Zaujímavým momentom je pasáž o Bahrajne, ktorý bol pred vojnou hlavným logistickým uzlom amerického námorníctva v Perzskom zálive. Irán ho počas konfliktu zasiahol útočnými dronmi aj balistickými strelami, čo prinútilo Centcom presunúť časť zásobovacích kapacít na iné miesta. Podobne boli terčom americké základne v Kuvajte, Jordánsku a ďalších krajinách, ako aj diplomatické zariadenia v Iraku.
Pozadie: spojenectvo, ktoré sa preverovalo v ohni
Správa zároveň ukazuje, ako sa počas vojny prehĺbila spolupráca Washingtonu s partnermi v Zálive – Kuvajtom, Katarom, Spojenými arabskými emirátmi a Saudskou Arábiou. USA im poskytovali vojenský výcvik, zdieľanie informácií a predaj zbraní, pričom podľa Centcomu tieto krajiny preukázali „významné protivzdušné schopnosti“. Súčasťou architektúry bola aj takzvaná Middle East Defense Network – integrovaný systém protiraketovej obrany, ktorý počas konfliktu zachytil vyše 6-tisíc útočných dronov a viac než 1 500 balistických striel mierených na americké a partnerské sily.
Číslo 6-tisíc zachytených dronov samo osebe naznačuje, akou intenzitou iránska kampaň prebiehala – nešlo o ojedinelé incidenty, ale o sústavný, mesiace trvajúci tlak na americkú a spojeneckú infraštruktúru v regióne. Fakt, že sa report objavuje skôr, než je zvykom, môže signalizovať aj politický záujem Washingtonu ukázať Kongresu aj verejnosti, akú cenu – finančnú aj vojenskú – táto konfrontácia stála, v čase, keď sa napätie s Teheránom ani zďaleka neskončilo.
Čo to znamená pre Slovensko
Pre Slovensko ide o vzdialený konflikt, priamy dosah na domácu bezpečnostnú situáciu nemá. Relevancia je však nepriama a týka sa najmä dvoch rovín. Prvou je členstvo v NATO – rozsah amerického nasadenia v Perzskom zálive ukazuje, aké kapacity dokáže Washington v prípade veľkého regionálneho konfliktu presunúť mimo Európy, čo je téma, ktorá sa v spojeneckých diskusiách objavuje pri otázke, koľko pozornosti a zdrojov zostáva pre východné krídlo aliancie.
Druhou rovinou sú ekonomické dôsledky. Zraniteľnosť základní a infraštruktúry v Zálive, o ktorej správa hovorí, priamo súvisí aj s bezpečnosťou dodávok ropy z regiónu – a teda aj s cenami palív, ktoré pociťujú aj slovenskí spotrebitelia a dopravcovia. Čím dlhšie a nákladnejšie takéto konflikty sú, tým väčší je tlak na globálne energetické trhy, na ktorých je Slovensko ako dovozca energií citlivo závislé.