Čo sa stalo
Začiatkom septembra dorazil do prístavu Tartus konvoj štyroch ruských lodí, ktoré doviezli zásoby pre tamojšie ruské zariadenia. Bola to prvá takáto operácia od chvíle, keď sa Damask a Moskva v auguste dohodli na novom usporiadaní ruskej prítomnosti v Sýrii. Satelitné snímky aj svedectvá z terénu potvrdili prítomnosť lodí, hoci obsah dodávky ani jedna strana oficiálne nepotvrdila.
Dohoda, ktorá tejto dodávke predchádzala, je výsledkom približne osemnásťmesačných rokovaní. Podľa memoranda o porozumení prevezme sýrsky štát kontrolu nad civilnými časťami ruských zariadení – vrátane civilnej časti letiska Hmeimim a komerčného móla v prístave Tartus – zatiaľ čo vojenské objekty sa majú zmeniť na spoločné výcvikové a kapacitné centrá, kde si Rusko zachová obmedzenú prítomnosť.
Rovnako v týchto dňoch dorazila do Damasku prvá misia americkej Obchodnej komory, ktorá priviedla zástupcov päťdesiatich firiem a viac ako osemdesiat účastníkov z rôznych sektorov. Delegácia rokovala s vládnymi predstaviteľmi aj podnikateľmi o investíciách a obchodných partnerstvách. Americký námestník asistentky štátneho sekretára Jacob McGee počas rozhovorov uviedol, že Washington povzbudzuje americké firmy, aby v Sýrii investovali – spoločnosti ako Chevron, HKN, Visa či Mastercard už podľa neho začínajú konať. Zdroj: Jerusalem Post
Pozadie a kontext
Za vlády Bašára al-Asada sa ruský a sýrsky štát prepletali v obchode so zbraňami, vojenskom výcviku, energetike, obchode, školstve i politike. Po ruskej vojenskej intervencii v roku 2015 sa Hmeimim a Tartus stali kľúčovými piliermi ruskej vojenskej prítomnosti vo východnom Stredomorí.
Profesor Mahmoud Hamo al-Hamza, sýrsky historik ruskej politiky, opisuje súčasný stav ako výrazný posun. „Dnes to už rozhodne nie je strategický vzťah, ale stal sa pragmatickejším,“ povedal pre The Media Line. Podľa neho obe strany pochopili, že vzťah treba udržať v určitých hraniciach, ale na nových základoch, ktoré garantujú suverenitu každého štátu – najmä Sýrie – a majú byť vzťahom rovných, založeným na vzájomných záujmoch.
Al-Hamza tvrdí, že mnohé aspekty pôvodnej spolupráce sú dnes „takmer zamrznuté“. Isté oblasti vojenskej spolupráce – výcvik, dovoz zbraní, bezpečnostná spolupráca – môžu pokračovať, ale podľa neho už výhradne na základe samostatného sýrskeho rozhodovania, nie ruskej voľnosti pohybu, akú mala predtým.
„Rusko je veľký štát, permanentný člen Bezpečnostnej rady OSN a disponuje enormnou vojenskou silou,“ povedal al-Hamza. „Je to dôležitá krajina, ktorú nemožno jednoducho ignorovať, ale Sýria nie je povinná udržiavať s Moskvou taký vynikajúci vzťah, aký existoval predtým.“ Zdroj: Jerusalem Post
Paralelne sa rozvíja sýrsko-americký vzťah úplne iným smerom – cez investície, obchod a potenciálne partnerstvá, ktoré majú Sýriu opätovne integrovať do západných trhov a inštitúcií.
Čo to znamená pre Slovensko
Pre Slovensko, ktoré je súčasťou EÚ aj NATO a sleduje vývoj na Blízkom východe najmä cez prizmu energetickej bezpečnosti a migrácie, je sýrsky experiment zaujímavý z viacerých dôvodov. Ak sa Damasku podarí udržať paralelné vzťahy s Moskvou aj Washingtonom bez toho, aby si znepriatelil jednu zo strán, môže to byť precedens pre to, ako sa krajiny na nárazníkových územiach vyrovnávajú s tlakom veľmocí – podobná dilema, akej čelia aj iné štáty v regióne bývalého sovietskeho vplyvu.
Zároveň postupná stabilizácia a otváranie Sýrie západným investíciám môže v strednodobom horizonte ovplyvniť aj migračné toky do Európy – ak sa krajina bude ekonomicky zotavovať a získa väčšiu politickú stabilitu, môže to znížiť tlak na migráciu, ktorý pociťujú aj krajiny strednej Európy vrátane Slovenska. Súčasne platí, že akékoľvek obnovenie ruskej vojenskej infrastruktúry v Sýrii, hoci v obmedzenej podobe, zostáva citlivou témou pre bezpečnostné plánovanie NATO vo východnom Stredomorí.