Predstav si tunel, do ktorého vstúpiš a vieš, že to, čo v ňom necháš, tam musí zostať bezpečne uzamknuté dlhšie, než existuje písmo, poľnohospodárstvo či čokoľvek, čo nazývame civilizáciou. Presne to je Onkalo – zariadenie vyhĺbené viac než 400 metrov pod povrchom vo Fínsku, ktoré sa chystá prijať svoje prvé zásielky jadrového odpadu.
Keď som čítal o tomto projekte, najviac ma zarazilo jedno číslo. Allison Macfarlane, bývalá šéfka americkej Jadrovej regulačnej komisie, hovorí, že podobné zariadenia "by mali zostať neporušené minimálne 100-tisíc, ak nie milión rokov". New Scientist Skús si to predstaviť – Veľká pyramída v Gíze má asi 4 500 rokov. Niektoré úložiská musia svoj obsah udržať bezpečný viac než dvadsaťnásobne dlhšie. Kým sa jadrový odpad stane neškodným, môžu povstať a zaniknúť celé civilizácie, ľadovce prídu a odídu.
Prečo vôbec takéto zariadenie potrebujeme? Odpoveď je nepríjemne jednoduchá – jadrová energia sa vo svete opäť rozširuje, čiastočne práve pre snahu znížiť emisie uhlíka. Lenže čo s odpadom, ktorý po sebe zanecháva? Väčšina materiálu z jadrového priemyslu má nízku rádioaktivitu a dá sa zvládnuť bez väčších komplikácií. Ale vyhorené palivo a materiály, ktoré obklopovali reaktor, to je iná liga. Jód-129, ktorý sa v odpade nachádza, má polčas rozpadu takmer 16 miliónov rokov.
Čo sa s takým materiálom dá robiť? Vedci v minulosti navrhovali aj dosť šialené riešenia – napríklad vystreliť odpad do vesmíru. Macfarlane na to má jednoslovnú odpoveď: "Challenger". Rakety totiž občas vybuchnú, a ak by na palube bol jadrový odpad, dýchali by sme ho a výrazne by sa zvýšilo riziko rakoviny. Takže sa nakoniec ľudstvo vrátilo k riešeniu, ktoré používa už desaťročia – vykopať hlbokú jamu, uložiť odpad dnu a zakryť ho.
Lenže nie je kopanie ako kopanie. Prvý veľký pokus o geologické uloženie odpadu totiž skončil fiaskom. V roku 1967 začali úrady v vtedajšom Západnom Nemecku ukladať rádioaktívny odpad do bane Asse II, bývalej soľnej bane. Postupne tam uložili vyše 125-tisíc sudov, prevažne s nízko a stredne aktívnym odpadom. Soľná hornina sa zdala ako ideálne riešenie – je nepriepustná pre vodu a pod tlakom sa pomaly deformuje, takže by sa prípadné trhliny mali samy zacelovať. Realita bola iná. Už v roku 1988 sa zistilo, že do bane preteká slaná voda. Baníci totiž kopali príliš blízko okraja soľného ložiska a nedostatočne zasypali vyťažené komory, čím oslabili podzemnú štruktúru. Varovanie pred týmto rizikom podľa správy Medzinárodného panelu pre štiepne materiály z roku 2011 zaznelo už v roku 1979 – no nikto naň nereagoval.
Inžinieri v Onkale a na pár ďalších podobných miestach vo svete teraz tvrdia, že dokážu urobiť oveľa lepšiu prácu. Fínske úložisko je vyhĺbené do stabilnej žulovej horniny a navrhnuté s viacnásobnými bariérami – od samotnej horniny cez špeciálne obaly na palivo až po bentonitový íl, ktorý má pohlcovať prípadnú vlhkosť. Celý koncept stojí na myšlienke, že žiadna jediná bariéra nemusí vydržať celú tú obrovskú časovú škálu sama – musí ich byť viac, nezávislých od seba.
Čo ma na tomto príbehu fascinuje najviac, je ten rozmer času. Bežne uvažujeme v horizonte rokov, možno desaťročí – pri dôchodku, pri hypotéke, pri klimatických cieľoch do roku 2050. Tu sa plánuje na tisícročia, ktoré presahujú akúkoľvek ľudskú skúsenosť. Je to pokorujúce zistenie, že technológia, ktorá nám dnes dáva energiu, nás zaväzuje myslieť v mierke, akou doteraz uvažovala snáď len geológia.
Onkalo má v najbližších mesiacoch prijať svoje prvé zásielky odpadu. Ak sa podarí vyhnúť sa chybám, aké sprevádzali nemeckú baňu Asse, mohlo by sa stať vzorom pre ďalšie krajiny, ktoré riešia ten istý problém – čo urobiť s niečím, čo zostane nebezpečné dlhšie, než si vieme predstaviť.