Predstavte si, že by ste chceli zistiť, čo sa v mozgu zvieraťa zmení, keď sa z neho za pár generácií stane spoločník človeka namiesto plachého divokého tvora. Presne to sa podarilo skupine vedcov okolo Eirene Markenscoff-Papadimitriou z Cornellovej univerzity, a výsledky práve vyšli v časopise Current Biology.
Príbeh sa začína v päťdesiatych rokoch minulého storočia na Sibíri, kde si sovietski genetici na farmách so strieborné líšky všimli zaujímavosť: niektoré zvieratá boli k ošetrovateľom priateľskejšie, iné agresívnejšie. Rozhodli sa teda tie najpriateľskejšie líšky navzájom krížiť. Stačilo šesť generácií a na svet prišli mláďatá, ktoré sa správali k ľuďom prakticky ako šteniatka – vrtili chvostom, vyhľadávali kontakt, nebáli sa. Tie isté líšky navyše začali získavať aj telesné znaky typické pre domestikáciu: visiace uši a kratšie papuľky.
Ja sám, keď som si tento experiment prvýkrát prečítal, som neveril, že šesť generácií stačí na tak viditeľnú premenu. Ale presne to sa dlhodobo potvrdzuje – a teraz sa k tomu pridáva aj pohľad priamo do mozgu.
Vedci sa rozhodli pozrieť sa na oblasť nazývanú ventromediálny hypotalamus, teda časť mozgu pri jeho základni, o ktorej sa už z výskumov na myšiach vie, že riadi agresivitu, rozhoduje o tom, ako zviera narába s energiou, a hrá dôležitú úlohu aj v materinskom správaní. Od ruských kolegov z líščej farmy dostali vzorky deviatich mozgov – tri od skrotených líšok, tri od líšok cielene šľachtených na agresivitu a tri od divých jedincov. Mozgy boli veľmi tenko nakrájané a pomocou fluorescenčnej metódy si vedci posvietili priamo na konkrétne typy buniek.
Zaujímal ich najmä jeden typ neurónov, ktorý v minulosti dokázali v experimentoch s myšami doslova „zapnúť“ svetlom – a myš okamžite zaútočila na druhú myš v klietke. Tieto neuróny majú na povrchu receptor pre estrogén alfa a sú súčasťou takzvaného agresívneho okruhu v mozgu.
A tu prichádza to podstatné: v mozgu skrotených líšok bolo týchto agresiu spúšťajúcich neurónov menej než u ich divokých či agresívnych príbuzných. Presne tam, kde vedci čakali rozdiel, ho aj našli.
"Ak ich aktivujete, myš okamžite zaútočí na druhú myš," vysvetľuje Markenscoff-Papadimitriou mechanizmus, ktorý stál na začiatku jej úvahy. "Predpokladali sme, že v početnosti tohto konkrétneho typu buniek budú rozdiely, a potvrdilo sa to – hypotalamus skrotených líšok mal menej neurónov s estrogénovým receptorom, o ktorých vieme, že sú súčasťou agresívneho okruhu."
Čo ma na tomto výskume najviac fascinuje, je rýchlosť, akou sa to všetko odohralo. Nehovoríme o miliónoch rokov evolúcie, ale o pár desaťročiach ľudského šľachtenia. A práve to dáva vedcom nádej, že môžu lepšie pochopiť, ako rýchlo dokážu vonkajšie tlaky – v tomto prípade výber partnera na párenie človekom – prebudovať štruktúru mozgu.
Práca na tom samozrejme nekončí. Spoluautorka štúdie Anna Kukekova z University of Illinois chce ďalej skúmať, ktoré konkrétne mutácie v líščom genóme stoja za vývojom týchto neurónov. Táto oblasť mozgu totiž nebola pred týmto výskumom príliš preskúmaná, takže otvorené otázky zostáva ešte veľa.
Ak ste niekedy videli video s krotkou líškou, ktorá sa správa ako pes, teraz už viete, že za tým nestojí len náhoda, ale merateľná zmena hlboko v mozgu. A možno práve podobný mechanizmus – len oveľa pomalšie a bez cieleného šľachtenia – stál kedysi aj za tým, že sa z vlka stal pes po našom boku.