Predstavte si archeológa, ktorý si kľakne nad vykopávkou starou takmer tritisíc rokov a zrazu zistí, že drží v rukách niečo, čo mu umožní doslova „otestovať na drogy“ človeka mŕtveho takmer tri tisícročia. Presne to sa stalo Ginovi Caspari z Univerzity v Berne a jeho kolegom, keď skúmali pohrebnú mohylu Tunnug 1 v Tuvskej republike na juhu Sibíri.
Na mieste, ktoré patrí Scýtom – nomádskym jazdeckým bojovníkom, ktorí sa preslávili po celej Eurázii svojou vojenskou zdatnosťou – vykopali takmer tisícku celých semien konope. Rádiokarbónové datovanie ukázalo, že sa tam dostali približne na začiatku 8. storočia pred naším letopočtom, teda pred 2800 rokmi. Spolu so semenami sa zachoval aj ľudský vlas z rovnakého obdobia. Chemická analýza v ňom odhalila kanabinol – látku, ktorá vzniká pri oxidácii THC, teda hlavnej psychoaktívnej zložky konope – spolu s priamymi stopami samotného THC. Inak povedané, človek, ktorému vlas patril, musel na vlastnej koži pocítiť účinky drogy.
„Nie je bežné, aby ste si ako archeológ mohli urobiť drogový test na človeku, ktorý je mŕtvy skoro tri tisícročia,“ hovorí Caspari s istou dávkou čierneho humoru, ktorá k podobným objavom azda patrí. Zdroj: New Scientist
Ako presne si dotyčný konope „dal“, sa už dnes nedozvieme – mohol ho fajčiť, mohol semená jednoducho zjesť. Vedci sa skôr prikláňajú k tomu, že užitie súviselo s pohrebným rituálom. A tu prichádza na rad časť príbehu, pri ktorej vám môže prebehnúť mráz po chrbte. Mohyla totiž okrem ľudských kostí obsahuje aj pozostatky desiatok obetovaných koní a rozptýlené ľudské kosti – teda možné indície ľudskej obete. Caspari preto nevylučuje aj temnejšie vysvetlenie: že konope mohlo slúžiť na upokojenie alebo utlmenie človeka určeného na obetovanie. „Ak sa niekoho chystáte obetovať, môže to byť jednoduchšie, ak príliš neodporuje. A konope môže ľudí pomerne silno utlmiť,“ vysvetľuje.
Iné renomovaný bádatelia sú v tomto bode opatrnejší. Archeológ Adam Brumm z Griffithovej univerzity v Austrálii, ktorý sám nedávno dokázal, že ľudia žuvali plody betelu kvôli ich účinkom na tlmenie bolesti už pred 25-tisíc rokmi v Indonézii, hovorí, že myšlienka o konope ako „sedatíve pre obete“ je zaujímavá, no zatiaľ čisto špekulatívna.
Aby sme objav zasadili do kontextu: genetické štúdie naznačujú, že k domestikácii konope dochádzalo v Číne už pred asi 12-tisíc rokmi, pôvodne pravdepodobne kvôli oleju a vláknu na výrobu konopnej tkaniny. Archeologické nálezy predmetov z konopného vlákna v Číne a Japonsku siahajú až 7500 rokov dozadu. Doterajší najstarší jasný dôkaz užívania rastliny ako drogy pochádzal z chemických stôp na drevených nádobách z Číny, ktoré naznačovali, že ľudia „fajčili“ konope počas pohrebných obradov pred 2500 rokmi. Nový nález teda posúva túto hranicu o ďalších tristo rokov späť.
Brumm pripomína, že skutočná história užívania konope ako drogy môže siahať oveľa ďalej do minulosti, než nám dovoľujú zistiť dochované archeologické záznamy. Dávno predtým, než ľudia konope cielene pestovali, mohli rastliny rásť ako akísi „sprievodcovia“ ľudských sídiel – v narušenej, živinami bohatej pôde okolo táborísk –, a tak dávali ľuďom dostatok príležitostí experimentovať s ich účinkami. Podobné úvahy platia aj pre iné rastlinné drogy: existujú doklady, že ľudia žuvali listy koky v Peru už pred 8-tisíc rokmi a varili pivo v Izraeli pred 13-tisíc rokmi.
Čo ma na tomto príbehu najviac fascinuje, je práve tá krehká niť, ktorá spája nás dnešných s človekom spred takmer troch tisícročí – jeden jediný vlas, ktorý prežil stáročia v sibírskej zemi a dokázal prehovoriť. Pripomína mi to, že aj tie najosobnejšie, najintímnejšie veci – čo sme jedli, čo sme cítili, čím sme sa opájali – môžu prežiť oveľa dlhšie, než by sme si mysleli, a raz nám môžu povedať niečo o tom, akí sme boli ľudia.