Skúste si na chvíľu predstaviť ten pocit. Sedíte v notárskej kancelárii a dozviete sa, že vám niekto zanechal majetok, o ktorý ste sa nijako nepričinili. Väčšina z nás by povedala – aké šťastie. Lenže tí, ktorí si tým skutočne prešli, hovoria o niečom inom: o tichej hanbe.
Je to zvláštny paradox. Zdedené bohatstvo nevzbudzuje súcit – prečo aj, veď ste predsa nič nestratili, len ste získali. A presne v tom je ten háčik. Ľudia, ktorí zdedia rodinný majetok, sa často stretávajú s pocitom, že si ho „nezaslúžili“. Že ich úspech, ich životný štandard, nie je výsledkom ich vlastnej práce.
Predstavte si, aké je to žiť s vedomím, že vaše rozhodnutia – kde bývate, akú školu ste vyštudovali, aké máte istoty – boli v skutočnosti rozhodnutia niekoho iného, urobené dávno predtým, než ste sa narodili. Mnohí zdedičia opisujú pocit odcudzenia od vlastného úspechu, akoby nosili kabát, ktorý im niekto iný ušil na mieru.
A tak paradoxne najväčším bremenom zdedeného bohatstva nie je jeho správa, ale otázka identity: kto by som bol, keby som si musel všetko vybudovať sám?