Na hradbách sa čaká na západ slnka.
Kameň má v sebe celý deň horúčavy a večer ju vracia. Sadnete si naň a cítite to cez oblečenie. More je na dosah a slnko doň padá tak rýchlo, ako to na severe nepoznáte — chvíľu je oranžové všetko, hradby, tváre, voda. Potom je tma.
Pri jednej z bášt hrá DJ. Postavili mu pult rovno k tej kamennej strážnici, čo tam stojí štyristo rokov, nasvietili ju nazeleno a okolo rozložili barové stoly. Ľudia sedia, pijú, fotia si slnko nad morom. Nikomu to nepripadá čudné.
A vtedy sa mesto zobudí.
Dve mestá vedľa seba
Cartagena je v skutočnosti dve mestá a vidno to najlepšie z vody.
Na jednej strane staré mesto: hradby, kostolné veže, domy zo šestnásteho a sedemnásteho storočia. Na druhej Bocagrande — pás mrakodrapov, ktorý by ste čakali skôr v Miami než v Kolumbii. Sklo a betón, jeden vedľa druhého, priamo na pláži.
Keď slnko zapadá za tú panorámu, je to obraz, ktorý sa nedá zaradiť. Vlny sa lámu na piesku úplne rovnako ako pred štyristo rokmi, len za nimi stojí niečo, čo tam pred tridsiatimi rokmi nebolo.
Uličky, ktoré sa nikam neponáhľajú
Staré mesto je koloniálne, farebné a úzke. Domy sú žlté, modré, ružové, drevené balkóny obrastené kvetmi, a keď zabočíte, neviete, čo tam bude. Väčšinou hudba.
Tu sa nehrá na jednom mieste — hrá sa všade a naraz. Bubny na jednom rohu, reproduktor z obchodu na druhom, kapela pred reštauráciou na treťom. A nikto sa netvári, že je to atrakcia pre turistov. Proste to tak je.
Vonia to jedlom z ulice. Nie z reštaurácie — z ulice, z vozíkov, z pultov, z panvíc, ktoré stoja rovno na chodníku.
Ľudia sú tu odvšadiaľ. Cartagena je prístav a na prístavoch sa vždy premiešalo všetko, čo priplávalo. Vidno to na tvárach a je to na tomto meste to najzaujímavejšie.
Tanec na námestí
Jeden večer sa na dlažbe pred hradbami roztancoval pár v krojoch.
Ona v bielej sukni takej širokej, že keď ju roztočila, zabrala pol námestia. Živôtik v žltej, modrej a červenej — farby kolumbijskej vlajky. On celý v bielom, s červenou šatkou. Okolo nich kruh ľudí, telefóny hore, deti vpredu na zemi.
Netrvalo to dlho. Dotancovali, ľudia zatlieskali a rozišli sa.
To je na Cartagene to zvláštne — veci sa tu dejú a hneď zase nie sú.
Noc
Nočný život sa nezačína večer. Začína sa po zotmení, a to je rozdiel.
Do desiatej je pomerne ticho. Potom sa otvoria dvere, na ktoré ste cez deň ani nepozreli, a z uličiek, čo vyzerali prázdne, sa stanú najplnšie miesta v meste. Terasy sa zaplnia, hodinová veža pri vstupe do starého mesta svieti namodro a pod palmami sa sedí do rána.
Ak sem prídete a pôjdete spať o jedenástej, Cartagenu ste nevideli.
Čo ma prekvapilo
Že to nie je lacné.
Kolumbia sa človeku spája s tým, že si tam za euro kúpi obed. Káva naozaj stojí necelé dve eurá, to sedí. Ale večera v starom meste vyjde na dvadsať až tridsať a za vodnú fajku si vypýtajú sedemdesiat — viac než kdekoľvek v Európe.
Prečo práve tá, to vám nepoviem. Nezistil som to.
Rozdiel pritom nie je v Kolumbii, ale v tom, kde stojíte. Prejdete do Bocagrande, štvrte hneď vedľa, a to isté jedlo je asi o tretinu lacnejšie. Staré mesto si účtuje za hradby vo výhľade — a má na to právo, len je dobré vedieť to skôr, než si sadnete.
Čo si odnesiete
Nie fotky. Tie si odnesú všetci a všetky vyzerajú rovnako.
Odnesiete si ten kameň pod sebou, ktorý ešte hreje. Hudbu z troch strán naraz. Sukňu, ktorá sa roztočila a o chvíľu po nej nebolo stopy. A pocit, že sa nič nemusí.
To sa nedá odfotiť ani prerozprávať a je to jediný dôvod, prečo sem ísť.