Skúste si na chvíľu predstaviť, že vyrastáte v prostredí, kde sa slovenčina počuje len sporadicky, kde generačná chudoba určuje takmer každý váš krok. A napriek tomu sa jedného dňa rozhodnete – chcem maturitu. Presne to sa deje žene, ktorú v jej osade volajú omama a ktorá dennodenne pomáha deťom a mamám okolo seba.
Predstavte si tú odvahu. Nie je to len o gramatike a slovnej zásobe – je to o vôli zmeniť smer vlastného príbehu aj príbehu tých, ktorým pomáha. Omama sa teraz sama učí, so slovenčinou jej pomáha dobrovoľníčka zo Žiliny, ktorá jej venuje svoj čas bez nároku na odmenu.
Ak ste si niekedy mysleli, že jazyk je len nástroj komunikácie, skúste sa zamyslieť nad tým, čo znamená pre človeka, ktorý vyrastal v prostredí, kde bol prístup k vzdelaniu vzdialeným snom. Slovenčina sa tu stáva mostom – k maturite, k lepšej práci, k dôstojnejšiemu životu.
A práve v tomto príbehu je čosi hlboko ľudské: túžba posunúť sa ďalej, aj keď štart bol nespravodlivo ťažký. Omama tak nie je len symbolom pomoci druhým – je aj symbolom toho, že na zmenu nie je nikdy neskoro.
Celý príbeh si môžete prečítať tu. Zdroj: Denník N