Bola tretia hodina ráno, keď v Liptovskom Mikuláši zazvonil poplach. Marián Kollár, vtedy tridsaťtriročný veliteľ zásahovej jednotky, si ešte pamätá studený vzduch, ktorý ho udrel do tváre, keď vyskočil z hasičského auta. „Dom horel od základov, plamene siahali až po strechu. Vedeli sme, že vnútri sú ľudia,“ spomína.
V dome sa nachádzala rodina Novákovcov – matka, otec a dve deti vo veku šesť a deväť rokov. Marián s kolegom vnikli dovnútra cez zadný vchod, kde bol dym o niečo redší. „Najprv sme našli deti, schované pod posteľou. Boli v šoku, nedokázali sa ani pohnúť,“ hovorí. Rodičov sa podarilo vyviesť o pár minút neskôr, tesne predtým, než sa zrútila časť strechy.
Záchrana sa dostala aj do regionálnych novín, no Mariána viac ako chvála zaujímalo niečo iné. „Videl som tie deti o pár týždňov neskôr na kontrole. Staršia dcéra sa triasla zakaždým, keď počula sirénu. Uvedomil som si, že uhasiť oheň nestačí – niekto musí uhasiť aj to, čo horí v hlave,“ hovorí.
Od hadice k terapii
Marián sa preto rozhodol vyštudovať popri práci krízovú intervenciu a začal spolupracovať s detskou psychologičkou z Ružomberka. Dnes vedie neformálne stretnutia pre deti, ktoré prežili požiar, nehodu alebo iné traumatické udalosti. Stretávajú sa raz mesačne v hasičskej stanici, kde si deti môžu obliecť prilbu, sadnúť si do auta a „zoznámiť sa“ s tým, čo ich predtým vydesilo.
„Nechceme, aby sa báli uniforiem a sirén. Chceme, aby vedeli, že za tým všetkým sú ľudia, ktorí im chcú pomôcť,“ vysvetľuje Marián. Za posledné tri roky prešlo jeho programom viac ako sedemdesiat detí z celého Liptova.
Rodina Novákovcov si dodnes so záchrancom píše. Deväťročná Terezka, dnes už tínedžerka, mu každý rok pošle pohľadnicu k Vianociam. „Napísala mi raz, že keď vyrastie, chce byť hasičkou. To je asi ten najkrajší darček, aký som mohol dostať,“ hovorí Marián s úsmevom.
Jeho práca nie je jednoduchá – kombinuje nočné výjazdy s poobedňajšími stretnutiami s deťmi, ktoré niesli na svojich pleciach strach, aký by nemali poznať. „Niekedy prídem domov vyčerpaný, ale keď vidím, že dieťa sa po polroku prestane triasť pri zvuku sirény, viem, prečo to robím,“ dodáva.
Marián dnes školí aj ďalších hasičov v regióne, aby dokázali rozpoznať prvé príznaky traumy u detí priamo na mieste zásahu. „Chcem, aby to nebolo len o mne. Chcem, aby každý hasič vedel, že jeho práca nekončí uhasením ohňa,“ uzatvára.