Peter Baláž si presne pamätá noc, keď prvýkrát spal vonku. Bolo to na jeseň roku 2015, na lavičke pri Hlavnej stanici v Bratislave. „Predtým som mal prácu, byt, rodinu. Potom prišiel rozvod, dlhy, alkohol. Za pár mesiacov som stratil úplne všetko,“ hovorí dnes štyridsaťšesťročný muž pokojným hlasom, v ktorom je cítiť roky terapie a sebareflexie.
Na ulici prežil takmer tri roky. „Človek si myslí, že to sa jemu nemôže stať. Ale stačí pár zlých rozhodnutí a pár nešťastí za sebou,“ hovorí Peter. Spal v podchodoch, na staniciach, v zime hľadal útočisko v nocľahárňach. „Najhoršie nebolo zima ani hlad. Najhoršie bolo, keď si ľudia mysleli, že sa na nich pozerám nejako inak, len preto, že som špinavý a bez domova. Vnútri som bol stále ten istý človek.“
Zlom prišiel, keď ho oslovila sociálna pracovníčka z organizácie Vagus, ktorá v Bratislave pomáha ľuďom bez domova. „Volala sa Katarína. Nezachránila ma zázrakom, len mi opakovane ponúkala pomoc, kým som bol pripravený ju prijať,“ spomína Peter.
Cesta späť
S pomocou organizácie sa Peter dostal najprv do resocializačného programu, absolvoval liečbu závislosti a postupne si našiel prvú brigádu – upratovanie v sklade na okraji Bratislavy. „Bál som sa každého pohovoru. Mal som pocit, že mi je na čele napísané, že som bol bezdomovec,“ hovorí.
Dnes, sedem rokov po tom, čo opustil ulicu, pracuje Peter priamo v organizácii, ktorá mu kedysi pomohla. Ako terénny sociálny pracovník chodí po uliciach Bratislavy a oslovuje ľudí, ktorí dnes žijú presne taký život, aký kedysi žil on. „Viem, ako vyzerá ich deň, viem, čoho sa boja, viem, čo im pomôže a čo naopak uškodí,“ hovorí.
Jeho príbeh je pre mnohých ľudí bez domova dôkazom, že návrat je možný. „Peter je pre nás dôkaz, že to nie je len teória. On to prežil a dnes stojí pred nami ako človek, ktorý to zvládol,“ hovorí jeho kolegyňa Zuzana z organizácie Vagus.
Peter dnes žije v malom prenajatom byte na Petržalke, má stálu prácu a snaží sa obnoviť vzťah so svojou dospelou dcérou, s ktorou sa počas rokov na ulici úplne stratil kontakt. „Minulý rok mi prvýkrát za desať rokov zavolala na narodeniny. Plakal som ako malé dieťa,“ hovorí so slzami v očiach.
Na otázku, čo by odkázal ľuďom, ktorí dnes vidia bezdomovcov na uliciach a odvracajú pohľad, odpovedá bez váhania: „Nemusíte im dať peniaze, ak nechcete. Ale pozdravte ich, opýtajte sa, ako sa majú. Niekedy stačí, že si niekto všimne, že existujete.“