Dávid Horváth vyrastal v osade neďaleko Košíc, kde sa o umení nehovorilo. „U nás sa riešilo, či bude na chlieb, nie či pôjdem na výstavu,“ hovorí dnes tridsaťštyriročný umelec. Napriek tomu si už ako chlapec kreslil na steny opustených domov v okolí, kým ho raz nechytil miestny učiteľ výtvarnej výchovy.
„Pán učiteľ Sabo mi dal prvé farby a povedal – maľuj, ale na plátno, nie na cudzí majetok,“ spomína Dávid so smiechom. Táto náhoda mu zmenila život. Po strednej škole sa dostal na Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach, kde bol jediným rómskym študentom v ročníku.
„Nebolo to jednoduché. Cítil som sa ako niekto, kto musí dokazovať dvojnásobne viac, len aby ho brali vážne,“ hovorí. Práve táto skúsenosť ho priviedla k téme, ktorá sa stala jeho umeleckým poslaním – spájanie rómskej a slovenskej kultúry prostredníctvom verejného umenia.
Múry, ktoré spájajú
Dávidove veľkoformátové maľby dnes zdobia budovy v Košiciach, Prešove aj v Spišskej Novej Vsi. Jeho najznámejšie dielo, nástenná maľba na sídlisku Luník IX, zobrazuje rómske a slovenské deti, ako si spoločne podávajú ruky nad krajinou plnou symbolov oboch kultúr – rómskej hudby aj slovenského folklóru.
„Chcel som ukázať, že nie sme dve oddelené skupiny, ale súčasť jednej krajiny. Že naše deti môžu vyrastať bez predsudkov, ktoré sme zdedili po predchádzajúcich generáciách,“ vysvetľuje Dávid.
Jeho práca nebola vždy prijímaná s nadšením. „Boli ľudia, ktorí mi hovorili, že maľujem propagandu, iní zas, že som ‚príliš biely‘ pre rómsku komunitu. Naučil som sa, že keď robíš niečo nové, vždy sa nájde niekto nespokojný,“ hovorí pokojne.
Dávid dnes okrem vlastnej tvorby vedie aj výtvarné dielne pre deti z osád v okolí Košíc. „Chcem im ukázať, že umenie im môže otvoriť dvere, ktoré si možno ani nevedia predstaviť. Že ich pôvod nie je prekážka, ale súčasť ich príbehu,“ hovorí.
Jeho dielňu pravidelne navštevuje okolo dvadsať detí, medzi nimi aj dvanásťročná Denisa, ktorá sníva o štúdiu na umeleckej škole. „Dávid nám ukázal, že aj my môžeme byť umelci, nielen tí zo mesta,“ hovorí dievča s hrdosťou.
Za svoju tvorbu získal Dávid minulý rok ocenenie mesta Košice za prínos k medzikultúrnemu dialógu. Cenu si prevzal v obleku, ktorý si požičal od suseda, pretože si vlastný nemohol dovoliť. „Niekedy si myslím, že práve z takýchto detailov sa skladá skutočný príbeh úspechu,“ hovorí so smiechom.
Dnes pracuje na svojom najambicióznejšom projekte – murále s dĺžkou vyše päťdesiat metrov na budove bývalej továrne v Prešove, ktoré má podľa jeho slov rozprávať príbeh celého regiónu, „taký, aký ešte nikto nenamaľoval“.