Zuzana Horváthová strávila sedem rokov v marketingovom oddelení veľkej bratislavskej firmy. Mala kanceláriu s výhľadom na Dunaj, firemné auto aj kariérny rast na dosah. „Bola som na papieri úspešná. Ale večer čo večer som sedela doma a cítila som, že mi niečo chýba,“ spomína tridsaťdvaročná žena.
Zlom prišiel jedného upršaného večera v roku 2019, keď na parkovisku pred hypermarketom v Trnave našla vychudnutého kríženca, priviazaného o stĺp. „Nikto sa po neho nevrátil. Zobrala som ho domov, hoci som vtedy bývala v malom byte na sídlisku. Vtedy som si uvedomila, koľko takýchto psov je na Slovensku odkázaných samých na seba,“ hovorí Zuzana.
Psa nazvala Fox a o rok neskôr dala výpoveď. „Kolegovia si mysleli, že som sa zbláznila. Odchádzala som z istoty do neistoty, s ušetrenými peniazmi a snom, ktorý som ani poriadne nevedela pomenovať,“ priznáva.
Útulok, ktorý vyrástol z ničoho
S pomocou rodičov si prenajala pozemok neďaleko Trnavy, kde postavila prvé provizórne kotce. Začínala s piatimi psami, dnes má útulok Šanca pre labky kapacitu na osemdesiat zvierat a stálych desať dobrovoľníkov. „Prvý rok som spala v aute pri útulku, lebo som sa bála nechať psov cez noc samých, keď bola búrka,“ spomína so smiechom aj s dojatím zároveň.
Útulok financuje z darov, adopčných príspevkov a spolupráce s veterinármi z okolia. „Nie je to jednoduché, každý mesiac je boj. Ale keď vidím, ako si niekto odváža psa, ktorý tu bol rok zavretý, a teraz beží prvýkrát na lúke, viem, že to má zmysel,“ hovorí Zuzana.
Za posledné štyri roky našlo cez jej útulok nový domov vyše dvesto psov a mačiek. Medzi nimi aj slepý bíger menom Maťo, ktorého si nakoniec adoptovala rodina z Piešťan práve preto, že hľadali psa, ktorý „potrebuje viac lásky“.
Zuzana dnes pravidelne chodí prednášať na základné školy v okolí, aby deti naučila zodpovednému vzťahu k zvieratám. „Chcem, aby vyrastala generácia, ktorá si uvedomí, že pes nie je hračka na Vianoce,“ hovorí.
Na svoju bývalú kariéru nespomína so smútkom. „Zarábala som viac, to je pravda. Ale teraz sa zobúdzam s pocitom, že moja práca má zmysel. A to sa nedá vyčísliť na výplatnej páske,“ uzatvára Zuzana, kým okolo nej pobehuje kŕdeľ šteniat čakajúcich na nový domov.