Predstavte si ostrov trikrát väčší ako Texas, na ktorom žije menej ľudí než v jednej bratislavskej mestskej časti. Presne taký je Grónsko – a práve okolo neho sa v utorok na pôde Valného zhromaždenia OSN odohral jeden z najsledovanejších diplomatických momentov posledných mesiacov.
Donald Trump, dánska premiérka Mette Frederiksenová a grónsky premiér Jens-Frederik Nielsen spolu podpísali dohodu, ktorá Spojeným štátom umožňuje výrazne rozšíriť vojenskú prítomnosť na tomto polárnom území. Nejde o to, čo Trump pôvodne žiadal – teda o priame prevzatie Grónska Spojenými štátmi. Ale ak si myslíte, že americký prezident odišiel s prázdnymi rukami, mýlite sa.
Čo presne dohoda hovorí
Text zverejnený po podpise umožňuje USA zriadiť na Grónsku systém protiraketovej obrany Golden Dome, ktorý má slúžiť ako štít proti balistickým hrozbám. Dôvod je geografický – najkratšia trasa medzi Európou a Severnou Amerikou vedie práve cez tento arktický ostrov, kde sa už teraz nachádza najsevernejšia americká vojenská základňa na svete.
Trump vo svojom prejave pred svetovými lídrami vyhlásil, že dohoda dáva USA „trvalú kontrolu nad bezpečnosťou a všetkými ostatnými potrebami na tomto území“. Dodal, že žiadny protivník Spojených štátov už nikdy nebude môcť na Grónsku zriadiť vojenskú prítomnosť ani realizovať citlivé investície bez výslovného písomného súhlasu Washingtonu.
Konkrétne to znamená, že popri už existujúcej základni Pituffik v severozápadnej časti ostrova pribudnú dve nové lokality – Narsarsuaq, bývalá základňa z čias studenej vojny, kde dnes žije len pár desiatok obyvateľov, a Mestersvig, ktorú v súčasnosti využíva dánska špeciálna jednotka Sirius Dog Sled Patrol. „Okamžite začneme s budovaním veľkej vojenskej prítomnosti na vhodných miestach. Postavíme dve veľmi veľké vojenské základne,“ povedal Trump vo svojom prejave k OSN.
Ako sa k tomu dospelo
Cesta k podpisu nebola priama. Trumpova otvorená úvaha o tom, že by nevylúčil použitie vojenskej alebo ekonomickej sily na získanie Grónska, vyvolala už v januári diplomatickú krízu v rámci NATO. Dánsko aj grónska vláda boli donútené vstúpiť do mesiacov intenzívnych rokovaní, počas ktorých sa grónski predstavitelia postavili proti úplnému prevzatiu ostrova Spojenými štátmi.
Výsledná dohoda je tak kompromisom – amendmentom k obrannej zmluve z roku 1951, ktorá doteraz tvorila právny základ americkej prítomnosti na ostrove. Frederiksenová dohodu opísala ako niečo, čo môže „vydržať navždy“, a zdôraznila, že podčiarkuje dôležitosť aliancie NATO a rešpektuje právo Grónska na sebaurčenie. Nielsen zasa zdôraznil úlohu NATO v arktickom regióne, kde má podľa neho aliancia kľúčovú funkciu.
Záujem veľmocí o Grónsko nie je náhodný – ostrov sedí na obrovských energetických zásobách a jeho strategická poloha medzi Arktídou a Severnou Amerikou z neho robí kľúčový bod v súperení s Ruskom a Čínou o vplyv v polárnej oblasti. Dohoda predstavuje najväčšie rozšírenie americkej vojenskej infraštruktúry na ostrove od čias studenej vojny, keď tam USA prevádzkovali až 17 zariadení a viac ako 10-tisíc vojakov.
Prečo by nás to malo zaujímať
Na prvý pohľad ide o vzdialenú arktickú epizódu, ktorá sa Slovenska netýka. Opak je pravdou. Sme členom NATO a čokoľvek, čo mení bezpečnostnú architektúru aliancie na jej severnom krídle, sa dotýka aj nás. Ak USA posilňujú svoju prítomnosť v Arktíde ako protiváhu Rusku a Číne, mení sa tým aj celkové rozloženie síl v transatlantickom priestore.
Zároveň je táto dohoda ukážkou toho, ako Trumpova administratíva pristupuje k spojencom – tvrdým vyjednávaním, ktoré nakoniec končí kompromisom, no s výrazným posunom v prospech Washingtonu. Podobný vzorec sme mohli vidieť aj pri iných rokovaniach tejto administratívy a je pravdepodobné, že sa bude opakovať aj v témach, ktoré sa priamo dotýkajú strednej Európy a jej bezpečnosti.
Ako píše Jerusalem Post, dohoda tiež ukazuje, že Trump je ochotný ustúpiť od svojich najradikálnejších pozícií, ak dostane výmenou konkrétne strategické výhody – v tomto prípade vojenskú infraštruktúru namiesto územia. Pre malé krajiny, ktoré sú závislé od bezpečnostných záruk veľmocí, je to lekcia, ktorú stojí za to sledovať.
Zdroje: Jerusalem Post