Predstavte si, že vediete krajinu, ktorá sa desať rokov háda sama so sebou o jednom jedinom rozhodnutí. Presne to zdedil Andy Burnham, keď v júli nahradil Keira Starmera na poste britského premiéra. A v utorok, na zjazde Labouristickej strany v Liverpoole, urobil niečo, čo si jeho predchodcovia dôkladne strážili – nahlas povedal, že brexit bol chyba.
„Brexit nám nedal kontrolu,“ vyhlásil Burnham a odkázal tak priamo na jeden z najsilnejších sľubov kampane za odchod z Únie – že Británia si vezme späť kontrolu nad zákonmi, hranicami a ekonomikou. Podľa premiéra sa nič také nestalo. „Brexit priniesol viac škody ako osohu. Musíme Británii vrátiť úroveň rastu a prosperity,“ povedal doslova Pravda.
Ak ste sledovali britskú politiku posledné roky, viete, že toto nie je len tak nejaká poznámka na okraj prejavu. Je to vec, ktorú politici hlavného prúdu roky obchádzali veľkým oblúkom, pretože téma brexitu rozdelila britskú spoločnosť tak hlboko, že sa jej báli dotknúť aj tí, ktorí s odchodom z EÚ nikdy nesúhlasili. Burnham sa jej dotkol priamo, a to napriek riziku, že znovu rozjatrí rany, ktoré sa ešte poriadne nezahojili.
Čo presne oznámil
Premiér nezostal len pri kritike. Sľúbil, že využije blížiaci sa summit s Európskou úniou, plánovaný na koniec roka, pravdepodobne v novembri v Bruseli, na to, aby krajine predstavil „rôzne možnosti“ dlhodobého vzťahu s blokom. „Vezmem si túto príležitosť, aby som vám, aby som krajine predstavil, aké sú podľa mňa rôzne možnosti pre dlhodobý vzťah Británie s európskymi partnermi,“ povedal Burnham podľa agentúry Reuters Straits Times. Dodal, že sa pokúsi nájsť konsenzus okolo jednej z nich.
Ako presne majú tie možnosti vyzerať, nepovedal. V zákulisí Labouristickej strany sa už dlho diskutuje o rôznych variantoch – od vstupu do jednotného trhu, cez colnú úniu, až po úplný návrat do Únie. Sám Burnham v minulosti priznal, že by rád videl Britániu späť v EÚ ešte počas svojho života, no teraz tvrdí, že nič také nenavrhuje a rešpektuje výsledok referenda z roku 2016.
Nie je to náhoda, že sa toto všetko deje práve teraz. Desať rokov po hlasovaní, ktorým 52 percent Britov podporilo odchod z Únie, krajina zažila politickú nestabilitu, slabý ekonomický rast a nekonečnú debatu o tom, ako blízko by sa mala k svojmu najväčšiemu obchodnému partnerovi držať. EÚ ako celok totiž zostáva zďaleka najväčším obchodným partnerom Spojeného kráľovstva, pripomenul premiér.
Prečo je to citlivé
Burnhamov krok si všimli aj v Bruseli, kde reakcie boli opatrne pozitívne. Poslanec Európskeho parlamentu Sandro Gozi, ktorý vedie delegáciu pre vzťahy s Britániou, uviedol, že Burnhamova výzva „si zaslúži seriózne európske odpovede“ Politico Europe. Jeden z diplomatov EÚ zase ocenil, že premiér sa vo svojom prejave vôbec nezmienil o takzvaných červených líniách, ktoré si nastavil ešte Starmer – teda odmietnutie jednotného trhu, colnej únie či voľného pohybu osôb.
Doma to ale takú vrelú reakciu nevyvolalo všade. Eurofilná krídla Labouristov, napríklad poslankyňa Stella Creasy, ktorá vedie hnutie Labour Movement for Europe, žiada, aby premiér tie červené línie úplne zrušil. „Všetko musí byť na stole,“ odkázala. Naopak, euroskeptická opozičná strana Reform UK obvinila premiéra zo „zrady“. Podpredseda strany Richard Tice vyhlásil, že Burnham sa „snaží prepašovať Britániu späť do Bruselu zadnými dverami“.
Celý tento spor sa navyše odohráva v čase, keď svetová politika mení aliancie rýchlejšie, než kedykoľvek predtým – vojna na Ukrajine tlačí Európu k väčším výdavkom na obranu a Donald Trump agresívne používa clá ako nástroj na ochranu americkej ekonomiky. Británia sa v tejto situácii márne pokúšala pripojiť ku kolektívnemu európskemu obrannému investičnému programu a teraz lobuje v Bruseli, aby ju zahrnuli do širšieho programu „Made in Europe“.
Burnham vo svojom hodinovom prejave nehovoril len o Európe. Oznámil aj vznik novej národnej komisie pre volebnú reformu a sľúbil, že budúci volebný program Labouristov bude obsahovať záväzok zmeniť volebný systém. Načrtol aj vytvorenie Národnej opatrovateľskej služby, ktorú označil za rovnako významný krok, akým bolo kedysi založenie NHS.
Či sa mu podarí nájsť konsenzus, ktorý celej krajine dá jasnú odpoveď na otázku, kam Británia vlastne patrí, ukáže až spomínaný summit s Úniou. Do konca roka teda budeme vedieť, či išlo o odvážny politický ťah, alebo len o ďalšiu kapitolu nekonečného britského sporu o Európu.