Národná banka Slovenska vo svojej analýze upozorňuje na paradox, ktorý na prvý pohľad pôsobí ako dobrá správa pre štátny rozpočet, no v skutočnosti ukazuje krehkosť celej konštrukcie. Slovenským firmám v roku 2025 klesli zisky, štát však napriek tomu na dani z ich príjmov vybral viac peňazí než predtým. Vysvetlenie je jednoduché – nerozhodol rast ekonomiky ani zlepšenie podnikateľského prostredia, ale administratívne rozhodnutie zaviesť vyššiu sadzbu dane pre najväčšie podniky.
Čo sa stalo
Slovensko v rámci konsolidácie verejných financií zaviedlo diferencovanú sadzbu dane z príjmov právnických osôb – firmy s vyšším obratom platia vyššiu sadzbu než menšie podniky. Táto zmena sa premietla do výberu dane za rok 2025 tak výrazne, že dokázala vykompenzovať pokles ziskovosti firiem naprieč ekonomikou. Inými slovami, štátu sa podarilo z firiem vybrať viac peňazí nie preto, že by sa im darilo lepšie, ale preto, že zmenil pravidlá hry pre úzku skupinu najväčších hráčov. Podľa NBS tak vyšší výnos dane stojí doslova na zlomku firiem – teda na relatívne malom počte veľkých spoločností, ktoré svojím obratom spadajú pod najvyššie daňové pásmo.
Pozadie a kontext
Zavedenie vyššej sadzby dane pre veľké firmy bolo súčasťou balíka konsolidačných opatrení, ktorými sa vláda v posledných rokoch snažila zaplátať diery v štátnom rozpočte bez toho, aby sa musela siahnuť na plošné zvyšovanie daní pre všetkých podnikateľov a živnostníkov. Z politického hľadiska ide o pohodlné riešenie – postihuje relatívne malý počet veľkých, zväčša nadnárodných spoločností, ktoré majú kapacitu zvýšenú daň absorbovať, zatiaľ čo drobní podnikatelia zostávajú ušetrení. Dáta NBS však ukazujú aj odvrátenú stranu tohto prístupu. Keďže ide o úzku základňu platiteľov, výber dane sa stáva citlivý na hospodárenie len niekoľkých desiatok či stoviek firiem. Ak sa veľkým spoločnostiam bude dariť horšie, rozpočet to pocíti neúmerne silno v porovnaní s tým, ako by to bolo pri širšie rozloženom daňovom zaťažení. Rok 2025 bol navyše obdobím, keď ziskovosť firiem na Slovensku celkovo klesala – čo môže súvisieť s pomalším ekonomickým rastom, vyššími nákladmi či slabším dopytom v kľúčových exportných odvetviach. Fakt, že napriek tomuto poklesu výber dane stúpol, teda nie je znakom zdravia ekonomiky, ale dôsledkom jednorazového zásahu do sadzieb.
NBS tento mechanizmus zaraďuje medzi tzv. štrukturálne výzvy slovenského hospodárstva – teda javy, ktoré nie sú viditeľné na prvý pohľad v makroekonomických číslach, ale pri bližšom pohľade odhaľujú, že časť rozpočtových príjmov stojí na neudržateľne úzkom základe. Centrálna banka takéto riziká pravidelne mapuje aj v rámci svojich analytických materiálov, ktoré slúžia ako podklad pre diskusiu o nastavení verejných financií. Zdroj: Národná banka Slovenska
Čo to znamená pre Slovensko
Pre bežného čitateľa môže znieť informácia o firemných daniach vzdialene, no dôsledky sa dotýkajú každého, kto platí dane alebo čerpá verejné služby. Ak štátny rozpočet dlhodobo spolieha na príjmy od malého počtu veľkých firiem, stáva sa zraniteľnejším voči výkyvom v ich hospodárení. Stačí, aby sa niekoľkým kľúčovým platiteľom dane nedarilo – napríklad pre pokles exportu, zdražovanie vstupov alebo spomalenie dopytu v zahraničí – a rozpočet môže o plánované príjmy prísť rýchlejšie, než keby bola daňová záťaž rozložená medzi tisíce menších subjektov. To by v krajnom prípade mohlo znamenať tlak na ďalšie škrty vo verejných výdavkoch alebo hľadanie nových zdrojov príjmov, čo sa napokon prenáša aj do peňaženiek domácností, či už formou vyšších daní, poplatkov alebo obmedzenia verejných služieb.
Zároveň táto situácia ukazuje, že krátkodobo úspešné konsolidačné opatrenie – teda vyšší výber dane v čase, keď firmám klesali zisky – nemusí byť riešením, ktoré vydrží dlhodobo. Ak sa ekonomická situácia veľkých firiem zhorší výraznejšie, štát môže v nasledujúcich rokoch čeliť opačnému efektu: prudkému výpadku práve tých príjmov, ktoré dnes pomáhajú rozpočet stabilizovať. Analytici NBS preto odporúčajú sledovať štruktúru daňových príjmov rovnako pozorne ako ich celkovú výšku – pretože to, odkiaľ peniaze do rozpočtu prichádzajú, je rovnako dôležité ako to, koľko ich je.