Predstavte si scénu. Muž, ktorý roky z pódií a obrazoviek burcoval proti „bruselským elitám“, proti „zbohatlíkom“ a „snobom“, ktorí si žijú nad pomery, si medzitým podľa zistení novinárov kupuje vilu v jednej z najlukratívnejších častí Bratislavy. Znie to ako scenár z politickej satiry. Lenže tentoraz nejde o fikciu.
Čo sa stalo
Aktuality.sk priniesli informáciu, že hodnota dvoch nehnuteľností, ktoré vlastní podpredseda Národnej rady Ľuboš Blaha, môže presahovať jeden a pol milióna eur. Ide o vilu v lukratívnej časti hlavného mesta – teda presne v tom type lokality, aký si politik dlhodobo dával do súvisu s odtrhnutosťou od „obyčajných ľudí“.
Ja sama som si tento príbeh prečítala niekoľkokrát, lebo mi nesedeli dve veci vedľa seba – rétorika a realita. Blaha patrí medzi najostrejších kritikov takzvaného liberálneho establišmentu, boháčov, „prozápadných elít“ a všetkých, ktorých obviňuje z toho, že žijú v bublinách oddelených od reality bežného človeka. A teraz sa ukazuje, že jeho vlastná adresa je presne v takej bubline.
Pozadie a kontext
Nie je to prvýkrát, čo sa v slovenskej politike stretávame s týmto rozporom. Politici naprieč spektrom často budujú svoju identitu na kontraste – ja som ten, kto rozumie bežnému človeku, na rozdiel od tých hore. Je to lákavý príbeh, funguje na sociálnych sieťach, funguje v prejavoch, funguje na mítingoch. Problém nastáva vo chvíli, keď sa ukáže, že životný štýl človeka, ktorý tento príbeh rozpráva, sa od kritizovanej skupiny nijako zásadne nelíši.
Ľuboš Blaha je pritom postava, ktorá si za posledné roky vybudovala silnú základňu práve na téme sociálnej spravodlivosti a kritike bohatstva úzkej skupiny ľudí. Jeho prejavy o „snoboch“ a „zbohatlíkoch“ zazneli v desiatkach vystúpení, v príspevkoch na sociálnych sieťach, v rozhovoroch. Bola to súčasť jeho politickej značky – autentický hlas proti nafúkaným elitám.
A teraz si čitateľ, ktorý roky počúval tieto slová, môže položiť jednoduchú otázku: platia tie isté pravidlá aj pre toho, kto ich hlása? Nejde o to, či má niekto právo bývať tam, kde chce, alebo investovať peniaze, ktoré legálne zarobil. Ide o dôveryhodnosť rétoriky, ktorá stojí na kontraste medzi „nami“ a „nimi“. Keď sa ukáže, že rečník sám patrí medzi „nich“, celý príbeh sa rúca.
Čo to znamená pre Slovensko
Zamyslime sa spoločne, čo tento prípad hovorí o stave našej politickej kultúry. Slovenskí voliči už dlho žijú v prostredí, kde populistická rétorika o „obyčajných ľuďoch proti elitám“ patrí k základnej výbave takmer každej politickej strany. Funguje to, lebo apeluje na reálne pocity nespravodlivosti, ktoré mnohí ľudia zažívajú – rastúce ceny, neistotu, pocit, že systém je nastavený v prospech niekoho iného.
Ale práve preto je dôležité, aby sme si takéto príbehy všímali a nenechali sa unášať len emóciami z prejavov. Keď politik roky buduje imidž bojovníka proti majetným, mal by byť pripravený na to, že jeho vlastný majetok bude podrobený rovnakej optike, akú sám používal voči iným. Nie je to pomsta ani honba za senzáciou – je to jednoducho základná miera konzistentnosti, ktorú by sme mali od verejných činiteľov očakávať.
Pre bežného čitateľa to môže byť aj menšia lekcia do budúcna. Nabudúce, keď budete počúvať politika, ktorý sa vymedzuje voči „bohatým a odtrhnutým“, skúste sa opýtať – a čo jeho vlastný život? Kde býva, ako žije, aké má majetky? Nie z potreby závisti, ale z jednoduchej túžby po tom, aby slová sedeli s činmi. Práve táto medzera medzi rétorikou a realitou totiž dlhodobo podkopáva dôveru v politiku ako takú – a to je niečo, čo si Slovensko, prechádzajúce už roky krízou dôvery vo verejné inštitúcie, jednoducho nemôže dovoliť.