Predstavte si, že by ste roky stáli po boku niekoho, hovorili jeho slovami, tlmočili svetu jeho posolstvo vo chvíľach, keď krajina horela – a potom by vás ten istý človek jedného dňa označil za nepriateľa štátu. Presne toto sa stalo Julii Mendelovej, bývalej hovorkyni ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského.
V nedeľu ukrajinská hlava štátu uvalila sankcie na desať osôb, medzi ktorými je aj jeho niekdajšia spolupracovníčka. Zelenskyj ich obvinil zo šírenia ruskej propagandy a z podpory agresívnej politiky Kremľa. Sankcie majú platiť desať rokov a zahŕňajú zmrazenie majetku aj obmedzenia obchodu – teda nástroje, ktoré Kyjev bežne používa voči predstaviteľom nepriateľského štátu, nie voči vlastným občanom, ktorí kedysi patrili do najbližšieho okruhu prezidenta. Zdroj: HNonline, TERAZ.sk Svet
Mendelová sa nenechala zastrašiť a krok verejne odsúdila. Podľa jej slov ide o protiústavné rozhodnutie – teda o niečo, čo prekračuje hranice právomocí, ktoré prezidentovi patria. Keď človek, ktorý bol súčasťou vášho vlastného komunikačného tímu, zrazu skončí na zozname vedľa mien spájaných s kolaboráciou, je ťažké nevidieť v tom niečo osobné. A práve táto osobná rovina je to, čo na celej kauze zaujme najviac – nejde o anonymného úradníka niekde v tieni, ale o tvár, ktorú si Ukrajinci aj svet spájali priamo so Zelenským v najťažších mesiacoch vojny.
Aby sme pochopili, prečo je to dôležité, treba sa vrátiť trochu späť. Mendelová bola hovorkyňou Zelenského v období, keď sa formoval jeho obraz smerom von – muža, ktorý zostal v Kyjeve, keď mnohí čakali jeho útek, ktorý komunikoval s celým svetom priamo z frontového mesta. Bola súčasťou tej mašinérie, ktorá pomohla vybudovať Zelenského ako symbol odporu. O to väčší je kontrast medzi vtedajšou rolou a dnešným postavením na sankčnom zozname.
Vojna so sebou prináša aj toto – rozpad dôvery, štiepenie kedysi jednotných táborov, podozrievanie aj tam, kde predtým panovala súdržnosť. Ukrajina počas troch a pol roka bojov prešla obrovským vnútorným tlakom. Nie je prekvapením, že sa v takom prostredí objavujú spory o lojalite, o tom, kto skutočne stojí za štátom a kto možno nevedomky, možno vedome, slúži záujmom druhej strany. Otázka znie, či je zaraďovanie bývalých spolupracovníkov na sankčné zoznamy prejavom nevyhnutnej obrany štátu vo vojnovom stave, alebo už krokom, ktorý oslabuje dôveru v to, že inštitúcie fungujú podľa jasných a predvídateľných pravidiel.
Čo si z toho môže odniesť slovenský čitateľ? V prvom rade je dobré si uvedomiť, že vojna nekončí len na fronte. Prebieha aj vo vnútri spoločnosti, medzi ľuďmi, ktorí kedysi stáli na tej istej strane. Sledujeme krajinu, ktorá je už dlho v existenčnom ohrození, a taký stav prirodzene mení aj politickú kultúru – zvyšuje tlak na jednotu, znižuje toleranciu k odlišným názorom, a niekedy stiera hranicu medzi ochranou štátu a osobnou mocenskou hrou.
Pre nás na Slovensku je to aj pripomienka toho, aké krehké môžu byť vzťahy medzi politikmi a ich najbližšími spolupracovníkmi, keď sa okolnosti zmenia. Dnes niekto tlmočí vaše slová svetu, zajtra môže byť označený za hrozbu. A práve tento moment – keď si uvedomíte, že politická lojalita nie je nikdy úplne istá – robí z tejto správy niečo viac než len ďalšiu diplomatickú notičku zo susednej krajiny vo vojne. Je to pripomienka toho, že aj v demokraciách bojujúcich o prežitie sa hranice medzi právom a mocou dokážu posúvať rýchlejšie, než by sme si mysleli.