Predstavte si, že si na týždeň postavíte v záhrade búdu. Strechu jej urobíte tak riedku, aby cez ňu bolo vidno hviezdy. Presťahujete sa do nej aj s jedlom, aj so stoličkami, možno tam aj prespíte, ak vám to počasie dovolí. A budete sa pri tom tešiť. Presne toto sa deje tento týždeň v židovských domácnostiach po celom svete – sviatok Sukot práve začal a ja som pri čítaní o ňom zistil, prečo mi to prišlo tak blízke, hoci s judaizmom nemám nič spoločné.
Sukot prichádza len pár dní po Jom Kipure, najvážnejšom dni židovského kalendára, keď sa ľudia celý deň modlia a prosia o život. Jerusalem Post opísal krásny obraz – muža, ktorý zachránil topiace sa dieťa a keď sa chlapec nadýchol, poďakoval sa mu, že mu zachránil život. Muž mu na to odpovedal: „Tak sa postaraj, aby to bol život, ktorý stálo za to zachrániť.“ Neviem, či sa to naozaj stalo, ale ako podobenstvo funguje bezchybne. Jom Kipur prosí o život. Sukot sa pýta, čo s ním urobíme.
A odpoveď je paradoxne v tej krehkej búdke. Väčšinu roka strávime budovaním istoty – hypotéky, poistky, dôchodkové sporenie, rodinný dom s pevnou strechou. Nič z toho nie je zlé, zodpovednosť si to vyžaduje. Ale raz do roka nás tradícia posiela von, pod strechu, cez ktorú je vidno oblohu, aby sme si pripomenuli, že sme tu len na chvíľu. A zvláštne je, že práve sviatok pripomínajúci pominuteľnosť je opísaný ako čas radosti. Možno preto, že vedomie, že niečo netrvá večne, ho nerobí menej vzácnym – práve naopak.
Druhá vrstva sviatku sa týka takzvaných Štyroch druhov – palmovej vetvy, citrusového plodu etrog, myrty a vŕby, ktoré sú ústredným prvkom modlitby počas sviatku. Ako píše Jerusalem Post, medzi týmito dvoma mitzvami – sukkou a Štyrmi druhmi – je zaujímavý rozdiel. Kým sa Štyri druhy musia vlastniť osobne, dokonca ani požičanie od niekoho iného nestačí na splnenie prikázania, sukku môže človek pokojne zdieľať s niekým iným, ba dokonca sedieť v cudzej sukke sa počíta rovnako ako vo vlastnej.
Múdri komentátori z tohto rozdielu vyvodzujú niečo, čo mi príde prekvapivo aktuálne aj mimo náboženského kontextu. Duchovná cesta každého človeka je hlboko osobná – čo je správne pre mňa, nemusí byť správne pre suseda, priateľa, ba ani člena rodiny. Judaizmus podľa všetkého povzbudzuje ľudí, aby hľadali svoju vlastnú cestu, a rozmanitosť týchto ciest je práve to, čo robí spoločenstvo bohatým. Ale súčasne existujú veci, ktoré musia byť spoločné – inštitúcie, ktoré nemôžeme mať pre každú skupinu zvlášť. Nemôžeme mať samostatnú armádu, samostatnú políciu, samostatné zdravotníctvo pre každý prúd myslenia v spoločnosti. Musíme sedieť v jednej sukke, aj keď sa nám v nej spieva rôzna pieseň.
A práve tu je to ťažké. Sedieť vedľa niekoho, kto chce spievať inú pieseň, vyžaduje trpezlivosť, ktorú sviatočná nálada sama osebe nezaručí.
Prečo o tom píšem v slovenskom magazíne, ďaleko od Jeruzalema? Lebo mi príde, že to isté napätie žijeme aj my – medzi túžbou po osobnej slobode a potrebou zdieľaných inštitúcií, ktoré musia fungovať pre všetkých bez ohľadu na to, ako veľmi sa nazhodneme na detailoch. A tiež preto, že tá krehká búdka so strechou, cez ktorú vidno hviezdy, je pripomienkou, ktorú by sme si mohli dovoliť všetci, bez ohľadu na vieru: že istota je ilúzia, čas je jediná mena, ktorú nemôžeme dobiť, a že vďačnosť sa dá cítiť aj pod dočasnou strechou – možno práve pod ňou najviac.
Takže nabudúce, keď pôjdete okolo osvetlenej záhradnej búdky s vetvičkami na streche, možno už budete vedieť, prečo tam je a čo sa v nej odohráva. A možno si aj vy nájdete chvíľu na otázku, ktorú kladie Sukot: mám život, o ktorý som prosil – a robím s ním niečo, čo za to stálo?